2011
2010
2008
2007
2006
 
   Rembrandt na Dunaji (HN 21/12/2006)
21. december 2006
 
Miliardová výstava: Neťukajte do Rembrandta, zazvonííí! (Nový čas 21/12/2006)
21. december 2006
 
Majstri zlatého veku zablúdili do Bratislavy (SME 16/12/2006)
16. december 2006
 
Grafiky na celý rok (SME 15/12/2006)
15. december 2006
 
Čarovná scéna spod maminej sukne (SME 14/12/2006)
14. december 2006
 
Aleš Votava maľoval svetlom (PRAVDA 12/12/2006)
12. december 2006
 
Holanďania blúdia: do galérie (PRAVDA, 09/12/2006)
9. december 2006
 
Vydarená inštalácia (PRAVDA 25/11/2006)
25. november 2006
 
Galéria má nový ťahák: slovenskú modernu (PRAVDA 22/11/2006)
22. november 2006
 
Slovenská národná galéria otvorila (Ne)stále expozície umenia 20. storočia (Pravda/22/11)
22. november 2006
 
Nie je všetko len super a go-go-go (Sme, 02/11/2006)
2. november 2006
 
Národná galéria si vyžiada miliardu (Sme)
3. október 2006
 
Váš autoportrét, prosím! ( Domino fórum 28/06/2006)
 
Autopoesis - výstava vlastného ja (Večerník (BA) 22/06/2006)
 
Pri fotografovaní treba vraj pokorne počúvať (Sme, 21/09/2006)
 
2005
 
Stratený čas? Nie, len trochu zabudnutý [HN 19/11/2007]
19. november 2007
 
Autor: Michaela Pašteková
 
Festival politickej piesne, čakanie na autogram Vladimíra Remeka, hodina telocviku v roku 1978, zaťažkávacia skúška Mosta SNP, spartakiáda, prvomájové sprievody aj propagandistické výklady obchodov.
To je len niekoľko z dávnych momentov, ktoré opäť ožijú vďaka rozsiahlej výstave fotografií s názvom Stratený čas?

Z vidieka až k panelákom
Podľa kurátorov výstavy Petry Hanákovej a Aurela Hrabušického si projekt kladie dva ciele: na jednej strane vyplniť medzery v mapovaní novších dejín fotografie na Slovensku, na druhej strane priblížiť atmosféru života na Slovensku medzi rokmi 1969 - 1989, teda od nástupu tzv. normalizácie až po nežnú revolúciu v novembri 1989.
Fotografický dokument stál však v tom období skôr na okraji - keďže jeho podstatou bolo zachytávať realitu, len sporadicky mohol poskytnúť "ideologicky neškodný obraz spoločnosti". O to cennejšie sú dnes zábery, ktoré sa vtedajším "dokumentaristom" podarilo zaznamenať. Keďže však išlo v tom čase skôr o fotografov neprofesionálov (no mnohí z nich sa neskôr profesionálmi stali), výstava nie je koncipovaná ako prehliadka fotografických osobností, ale je rozdelená na príznačné tematické okruhy, ktoré zachytávajú život vtedajšieho slovenského vidieka, oslavy socialistických sviatkov, premeny propagandistických výkladov Obchodnej ulice, atmosféru prvomájových sprievodov, čaro spartakiády, socialistický konzum, zlatý vek mládeže a vtedajších "celebrít", intímny pohľad do súkromia obývačiek, otváranie železnej opony aj dôsledky nového budovania mesta.
Len sme fotografovali
Fotografi sa, samozrejme, kvôli svojim záberom (aj zdanlivo banálnym) neraz dostávali do konfliktu s vtedajším režimom. Hoci, ako hovorí jeden z nich, fotograf Ľubo Stacho, "fotili sme len to, čo bolo okolo nás. My sme tie absurdity nevytvárali, my sme ich len fotografovali. Nič sme nearanžovali."
Na fotografovanie prvomájového sprievodu spomína, dnes už s úsmevom, aj fotograf Martin Marenčin: "Všimol som si vyslúženého partizána s množstvom metálov a zároveň dvoch policajtov, ktorí mi kráčali v ústrety. Vedome som čakal na okamih, keď sa policajti dostanú do tesného susedstva toho partizána, a vtedy som cvakol. Počul som, ako jeden policajt hovorí druhému: som zvedavý, dokedy mu to takto vydrží, kedy ho niekto zavrie!" Marenčina, našťastie, vtedy nikto nezatkol a jeho fotografia tak žije dodnes. Priznáva však, že fotografovať v tej dobe bol naozaj poriadny "adrenalín". "Pre mňa to bol vtedy jeden politický štát, v ktorom sa všetko kontrolovalo, potláčal sa akýkoľvek náznak politickej provokácie." Marenčin sa, našťastie, do vážneho konfliktu s režimom nedostal. A to i napriek tomu, že jeho pohľad bol vždy skôr ironický a aj na fotografiách sa pokúšal vyjadriť pohŕdanie vtedajšími oficiálne deklarovanými hodnotami.
Nie je sloboda ako sloboda
Ľubo Stacho prežíval "búrlivejšie" časy - istý slovenský redaktor ho označil za antisocialistický živel, nabádal na jeho sledovanie, Stacho sa nevyhol ani vyšetrovacej väzbe. Napriek tomu tvrdí (a dokazuje to koniec koncov aj výstava), že vtedy na poli fotografie vznikali úžasné veci. Cíti sa však dnes ako fotograf slobodnejšie? "Paradoxne nie. Aj keď som stál pri založení slovenského Domu fotografie, tak 17 rokov po revolúcii nesmiem mať tu doma autorskú výstavu. Skrátka, aj dnes sú vo fotografii stále ľudia, ktorí zneužívajú svoju moc. Tieň komunizmu tu ostal."
Výstava Stratený čas? je naozaj výpravným dokumentom jednej česko-slovenskej éry. Vďaka trefným kompozíciám a zmyslu autorov pre zachytenie tých správnych, hoci na prvý pohľad nenápadných okamihov, je dopad socializmu na osudy ľudí a miest na fotografiách občas vtipný a miestami tragický. Najmä však reálny. Ako píšu kurátori Hanáková a Hrabušický v katalógu k výstave: "Život na Slovensku v rokoch 1969 - 1989 bol zaiste poznačený stagnáciou a spoločenskou ,nehybnosťou#145#, ale azda nebol celkom ,strateným časom#145#." Strateným rozhodne nebude ani čas, ktorý prezeraniu fotografických spomienok venujete.

Stratený čas?
Kde: Slovenská národná galéria, Nám. Ľ. Štúra, Bratislava
Kedy: 30. 10. 2007 - 2. 3. 2008
Čo: takmer tisíc záberov od 80 fotografov (Stano Pekár, Ľubo Stacho, Tibor Huszár, Jozef Sedlák, Martin Marenčin, Ondrej Nosáľ, Peter Procházka, Juraj Bartoš, Pavol Breier, Anton Podstraský...)


 
hore

 
 

 

 

 

  © 2005 Slovenská národná galéria. Všetky práva vyhradené. Web satori.