 |
 |
 |
 |
 |
|
2010
Výber zo zbierky insitného umenia
24. január 2010 - 31. marec 2011
Víno a zem
4. október 2010 - 30. október 2010
Poézia zimy...
19. december 2010 - 28. február 2011
2009
2008
2007
2006
2005
2004
2003
2002
|
Traja z regiónu 7. september 2009 - 17. január 2010 Traja z regiónu Výstava Traja z regiónu predstavuje tvorbu troch insitných umelcov z malokarpatského regiónu Ondreja Šteberla, Jozefa Lackoviča a Dany Polákovej. ONDREJ ŠTEBERL (23. 4. 1897 Pezinok – 30. 11. 1977 Bratislava) Autor pochádzal z vinohradníckej habánskej protestantskej rodiny. Absolvoval šesť tried ľudovej školy. Počas 1. svetovej vojny, ktorú prežil v na ruskom fronte a v Albánsku, ochorel na maláriu, ktorá ustúpila až po desiatich rokoch po ukončení vojny. Pracoval ako poľnohospodársky a stavebný robotník v Pezinku, neskôr vo Francúzsku. V rokoch 1928 – 1965 pracoval ako poštový doručovateľ vo Veľkom Mederi a v Bratislave. V roku 1965 odišiel do dôchodku. V tom období ho zlomenina nohy pripútala k životu v domácnosti a na doporučenie zaťa, ako vyplniť čas, začal maľovať. Maľoval prirodzene, bez výtvarného školenia a bez vedomej nadväznosti na výtvarné tradície. Od tohto momentu začalo vznikať Šteberlovo rozsiahle dielo, ktoré obsahuje vyše tisícky olejomalieb a kresieb. Talent autora bol objavený na 2. ročníku Trienále insitného umenia v roku 1969, kde bol vyznamenaný Cenou Trienále. Na 5. ročníku Trienále INSITA ’97 mu bola udelená Cena najlepšieho výtvarníka in memoriam. Jeho dielo je zastúpené v mnohých európskych galériách a múzeách i súkromných zbierkach. Šteberlov talent je pôvodný a elementárny. Autor si od samotného začiatku vytvoril vlastný imaginárny svet a svoj štýl. Rovnako hneď ovládol techniku a majstrovsky začal budovať kompozíciu, tvar a kolorit. Jeho pracovný postup bol nasledovný: ceruzou, potom tušom znázornil kontúry figúr a predmetov, ktoré vypĺňal temperovými a olejovými farbami. Nepoužíval paletu ani stojan, maľoval na obyčajnom kuchynskom stole a farbu používal priamo z tuby. Tematika autorových obrazov a kresieb siaha od scén z dedinského života, cez zobrazenie mladých žien a dievčat s nádychom módnej elegancie až k religióznym motívom. Biblické príbehy zo Starého i Nového zákona, v ktorých sa odráža detinsko-mytologický pohľad, zohrávajú v Šteberlovom diele mimoriadnu úlohu. Kresťanské príbehy vyjadroval lyrickými metaforami a zaľudňoval ich pantomímami tvarov a alegorickými postavami. Tieto kompozície transcendentálnych vízií sú preniknuté autorovou úprimnou vierou a dojímajú bizarnou spiritualitou. Cez spomienky na detstvo, príbehy z mladosti a na roky prežité počas 1. svetovej vojny vytvoril svoj svet na hranici reality a sna. Rozumel najprostejším okamžikom života a nevyhýbal sa im ani ako milovník kvetov, ani ako ctiteľ ženského pôvabu. Už na prvých maľbách Šteberlovho charakteristického rukopisu možno pozorovať zjednodušenie, prísnu štylizáciu a redukciu tvarov na podstatné znaky. Pre autora sú typické tvarové deformácie, negovanie gradácie, anatómie a použitie významovej perspektívy. Veľkosť a množstvo figúr či obľúbených kvetov v obrazovej kompozícii sú priamo úmerné ich dôležitosti. Zachovával plošné poňatie obrazu, predmety a figúry zobrazoval obvykle vo vrstvách nad sebou. Pre niektoré obrazy je charakteristické, že divák má pred nimi dojem, akoby neplatil zákon gravitácie a tvary voľne plávali v priestore. Osnovou obrazov je čierna maliarska línia, ktorá sleduje formu bytostí a vecí. Statické, schematické figúry s tvárami, kde dominujú výrazné oči, sú predstavené v oprostených formách. Každá Šteberlova maľba je plne definovaná sýtou, spektrálne čistou farbou a má podstatný podiel na rytme obrazu. Ondrej Šteberl patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti insitného umenia na Slovenku, ale aj v Európe vôbec. Katarína Čierna youtube sikiş izle eğlence liseli sikiş izle JOZEF LACKOVIČ (25. 3. 1921 Svätý Jur – 19. 4. 2009 Banská Štiavnica) „Tvorím tak, aby ten, čo pozerá na môj obraz, chcel byť v ňom.“ „ Mám rád všetkých ľudí a maľujem pre ich potešenie, radosť zo života a dobrú náladu.“ S Lackovičovcami som sa zoznamovala postupne. V množnom čísle hovorím preto, lebo úprimné priateľské vzťahy ma zblížili s celou rodinou či veľkorodinou. V ich kruhu, v romanticky pôvabnom domci, ukrytom medzi sekvojami, tujami a tismi botanickej záhrady som strávila veľa veľa príjemných, vzájomne podnetných chvíľ. A postupne preto, lebo v čase, keď sa Lackovičovci presťahovali do Banskej Štiavnice, ja som už mala za sebou mnohé, pre mňa objavné cesty, a hoci cezpoľná, bola som v bývalom slobodnom kráľovskom meste takrečeno udomácnená. Poznala som doslova všetkých, ktorí svojou osobitnou hrivnou obohacovali tunajší umelecko-intelektuálny kolorit. Po celodennej namáhavej práci, nabitej fotografovaním, etnografickými a umeleckými výskumami, zvykla som večerať v kaviarni – reštaurácii Grand. Moju pozornosť upútavala vtedy mne osobne neznáma skupinka šachistov priam náruživo zaujatých svojou hrou. Znenazdania sa medzi nimi objavil „homo novus“, svižný čiernobradáč v pôsobivej zelenej lesníckej uniforme. Postupne sa z neho vykľul inžinier, profesor a najmä skvelý maliar Jozef Lackovič. Neskôr som mu pridala atribút Majster J.L. V čom teda spočíva výtvarné majstrovstvo Jozefa Lackoviča? Nazdávam sa, že v synkretických črtách jeho maliarskeho prejavu, v prvom rade vo výbere a v interpretácii stvárňovanej látky. Tematicky také odlišné inšpiračné zdroje, akým je tradičné vinohradníctvo, roľníctvo alebo baníctvo, ich pestré, rozsiahle kultúrno-historické, technicky výrobné i zvykoslovné obradové spektrum s bohatstvom reálií a podstatným podielom človeka, ich vlastného tvorcu, to všetko je v Lackovičovom poňatí spojené jednotiacim slohovým názorom, ktorý neomylne charakterizuje autora od prvopočiatkov jeho umeleckého rozletu. Samozrejme k tomu prislúcha jedinečnosť farebnej traktácie týchto motívov. Básnik R.M. Rilke sa kedysi výstižne vyjadril (a nielen on): „Podstatou maľby je predovšetkým farba.“ O diele Jozefa Lackoviča to platí bezo zvyšku. Synkretický spôsob výtvarného myslenia sa presvedčivo prejavuje vo virtuozite, s akou Jozef Lackovič komponuje najrozmanitejšie skladobné sekvencie do celostného útvaru, kde každý motív má svoje určenie a význam. Ide o náročnú, minucióznu tvorivú prácu, opierajúcu sa o dôkladné faktografické znalosti a pozorovania, pritom však sršiacu hravou maliarskou brilanciou. Detaily majú nielen ornamentálno-dekoratívnu funkciu, ale súčasne sú prvkom s konkrétnym obsahom v mozaike všetkých významových zložiek obrazu. Miestami množstvo najmä figurálnych detailov vyvoláva predstavu zvláštneho hemženia (používam autorov obľúbený zvrat) desiatok, ba stoviek postavičiek v najrozličnejších činnostiach v náležitom prírodnom, pracovnom či spoločenskom a sviatočnom prostredí. Jozef Lackovič je síce fascinovaný drobnomaľbou životného diania, čistou výtvarnosťou artefaktu, mágiou vecnosti, no nenechá sa nimi celkom uniesť, vždy ich podriaďuje svojmu veľkoplošnému autorskému zámeru. Uvážlivo ich začleňuje do súvislostí pevne zovretej obrazovej štruktúry s ústrednými, obsahovo a formálne výraznými kompozičnými dominantami. Jeho plátna iskria sujetovou nápaditosťou, ľahkosťou a istotou maliarskeho rukopisu, jasavou farebnosťou. Vyžaruje z nich to, čomu sa jednoducho vraví esprit. Ester Plicková (v publikácii Márie Čelkovej: Genius Loci. 2000) Dana Poláková (31. 3. 1955, Limbach, žije v Pezinku) Absolventka strednej obchodnej školy začala maľovať v 80. rokoch 20. storočia bez výtvarného vzdelania, len z potreby vyjadriť svoju pocity a predstavy. Inšpiruje sa baladami, mytologickými námetmi a svetom divadla. Pre autorku je typický splývavý rukopis s jemnou modeláciou objemov, zmysel pre dekoratívne pôsobivé rozmiestnenie obrazovej plochy a cit pre farebné valéry. Jej tvorba je blízka magickému realizmu. Diela Dany Polákovej sa nachádzajú v zbierkovom fonde Slovenského národného múzea a Slovenskej národnej galérie v Bratislave a v mnohých súkromných zbierkach aj v zahraničí. V roku 1994 vystavovala na medzinárodnom Trienále insitného umenia Insita 2004 v Bratislave, v roku 1995 v Malokarpatskom múzeu v Pezinku, ďalej napr. v Štúdiu S v Bratislave (1995), v Slovenskom inštitúte v Prahe (1998), v Slovenskom rozhlase v Bratislave (2008) a inde. hore | |
|
© 2005 Slovenská národná galéria. Všetky práva vyhradené. Web satori.