 |
 |
 |
 |
 |
|
2011
2010
2008
2007
2006
2005
|
Duní Dunaj a maľba za maľbou sa valí / Jazdec február 2011 Autor: Omar Mirza Maľba po maľbe Výstava súčasnej slovenskej maľby Súťaženie v umení je už vo svojej podstate problematické. Tu sa totiž nedá na základe objektívnej kvantifikácie (ako napríklad v športe: kto zabehne 100 m najrýchlejšie, ten vyhrá) určiť, ktorá maľba, film, kniha je najlepšia. Je to stále len momentálne a subjektívne hodnotenie, aj keď sa k nemu dospeje konsenzom niekoľkých odborníkov na danú umeleckú oblasť. Súťaž VÚB Maľba, ktorá sa koná už piatky rok, je u nás jedinou súťažou pre mladých maliarov do 35 rokov. A jednou z mála súťaží pre mladých umelcov vôbec. Je dobré, že sa súkromná inštitúcia rozhodla podobným spôsobom podporovať mladú tvorbu, je dobré, že sa tomu venuje toľká pozornosť médií. Bodaj by podobných cien bolo viac – a nielen pre maliarov – pretože konkurencia môže prispieť len k zlepšovaniu kvality. Existenciu tejto ceny teda nespochybňujem, priam naopak, skôr mi prekáža spôsob jej fungovania, ktorý sa ani za tých 5 rokov nedokázal výraznejšie posunúť. Prvým nedostatkom je už spôsob hodnotenia. Komisia totiž hodnotí len jedno dielo zaslané do súťaže (a to dokonca len jeho fotografiu), a nie napríklad celé portfólio (aj keď sa do súťaže posiela, no napriek tomu v ňom môže byť max. 10 diel), prípadne diela, ktoré autor za daný rok vytvoril. Myslím si, že tento spôsob uberá na hodnovernosti a profesionalite súťaže, pretože je „povrchnejší“ a nesystematický. Ide tu teda len o určenie „najkrajšieho“ obrazu za daný rok? A prečo nie skôr o ocenenie celkového tvorivého procesu a vývoja v tvorbe konkrétneho autora/autorky za daný rok? Je chvályhodné, že sa organizátori súťaže snažia dostať do poroty okrem niektorých opakujúcich sa domácich mien (pán Weisslechner v porote figuroval už trikrát, pán Teren dvakrát) aj kapacity zo zahraničia. Nemyslím si však, že títo – síce uznávaní a fundovaní – odborníci majú prehľad v dianí na našej – v porovnaní zo svetom stále žiaľ skôr provinčnej – scéne, tým pádom nemajú možnosť hodnotiť diela v kontexte, ale len na základe jednej fotografie. V tejto súvislosti mi pripadá najpozoruhodnejší fenomén opakovania sa finalistov, ktorý vnímam aj ako jeden z najzásadnejších problémov súťaže. Keď si prezrieme zoznamy finalistov súťaže zo všetkých ročníkov, zistíme, že veľa mien sa opakuje, dokonca sa nájdu aj takí, ktorí sú vo finále každý rok a okrem toho sa dostali raz či aj dva krát do ocenenej trojice. Je toto problém poroty, či samotných autorov? Mne osobne by bolo trápne znova sa prihlasovať do súťaže, v ktorej som už vyhral. Ale každý sa rozhoduje podľa vlastného vedomia a svedomia... Podľa môjho názoru by tento stav mal regulovať organizátor. Mal by nastaviť také pravidlá, aby sa napríklad nemohol niekto vyskytnúť viac ako trikrát vo finále, prípadne ak by súťaž vyhral, tak by sa jej už nemohol zúčastniť. Ide totiž predsa o to, že súťaž je pre mladých a začínajúcich umelcov, či dokonca študentov, preto by už etablovanejší autori mohli prenechať miesto svojim menej známym kolegom. Je tu však aj jeden protiargument: porota sa každý rok mení, je z veľkej časti zahraničná, no napriek tomu sa vo finále objavujú tie isté mená, ergo hovorí to samo za seba. Avšak možno keby porotcovia poznali lepšie slovenský kontext (čím nechcem tvrdiť, že napr. porotcovia z Čiech ho nepoznajú) a nehodnotili by len jedno dielo, možno by výsledky dopadli inak. Možno, keby bolo keby... Každopádne, je veľmi pozitívnym signálom (dúfajme aj do budúcnosti súťaže), že tento rok sa na prvých troch miestach konečne umiestnili autori, ktorí sú „iní“ (formou i obsahom) oproti v súťaži preferovanej a najpočetnejšie zastúpenej skupine autorov. Zaujímalo by ma však, za čo a prečo potom dostala čestné uznanie Juliana Mrvová, keďže sa – ak ma pamäť neklame – podobné uznanie doteraz neudeľovalo. Keď už som sa takto rozpísal o súťaži VÚB Maľba, nemôžem sa nerozpísať aj o paralelne prebiehajúcej výstave v priestoroch SNG s názvom Maľba po maľbe (kurátorka: Alexandra Kusá, kurátorská spolupráca: Lucia Gregorová-Stachová). Myslím si, že prepojenie tejto výstavy s aktivitami Nadácie VÚB (ktorá je jej hlavným partnerom), čiže súťažou VÚB Maľba, je až príliš očividné a podľa môjho (asi naivného) názoru nie práve šťastné. Ak by súťaž Maľba organizovala Slovenská národná galéria a ako hlavného sponzora by mala VÚB banku, alebo trebárs aj J&T, Luis Vuitton, alebo Hornonitrianske bane Prievidza, bolo by to úplne legitímne. Garantom kvality súťaže by totiž v tomto prípade bola profesionálna inštitúcia národného významu. Ak však súťaž organizuje Nadácia VÚB, ktorá je neziskovou organizáciou Všeobecnej úverovej banky, a SNG jej len poskytuje na výstavu finalistov súťaže priestory, je (opäť podľa môjho, pravdepodobne ojedinelého a naivného názoru) neprípustné, aby sa výstava, ktorá má podľa slov kurátoriek ambíciu mapovať stav scény za posledných 10 rokov, spájala s aktivitami komerčnej firmy (a nebodaj aj trhu s umením?), a to spôsobom, kde jedna výstava (výstava finalistov súťaže Maľba 2010) funguje vedľa druhej (Maľba po maľbe), či kde sa bežnému, nezorientovanému človeku môžu tieto dve výstavy dokonca zliať v jednu. A tu sa dostávame k ďalšiemu problému výstavy Maľba po maľbe, konkrétne výberu autorov, z ktorých 12 sa objavuje aj na výstave finalistov súťaže Maľba 2010. To by samo o sebe nebolo nič zlé, veď Slovensko je malá krajina. Napriek tomu by sa na výstavu Maľba po maľbe (už len z priestorových možností SNG) nezmestili diela všetkých súčasných maliarov a maliarok. Preto by samo o sebe nebolo nič zlé na tom, ak by sa výstava prezentovala ako „subjektívny výber kurátoriek“, prípadne „toto sa nám, kurátorkám, páči – toto si dáme na stenu“. To by bolo samozrejme legitímne (aj keď samoúčelné), veď každý kurátor má na to právo, ale iba vtedy, ak to tak aj prezentuje. Stačí si však prečítať tlačovú správu k výstave: „Na jednej strane teda predstavujeme výsledky a prácu maliarov a maliarok, na strane druhej sme chceli vystihnúť panorámu súčasnej scény, takpovediac nazrieť do všetkých kútov a ukázať ako a kto to maľuje.“ Autorky výstavy asi chápu pojem „panoráma“ inak, ako ja. Podľa môjho skromného názoru totiž na výstave chýba množstvo naozaj výrazných a v kontexte (mladej) slovenskej maľby posledného desaťročia podstatných autorov a autoriek. Podľa môjho skromného názoru sú zase niektoré autorky či autori zastúpení na výstave nedostatočne reprezentatívni (ak hovoríme o mapovaní celej scény a toho, čo sa za posledné desaťročie udialo), napríklad už len preto, že okrem účasti na pár výstavách a aukciách nič zásadné do slovenskej maľby nepriniesli. Poďme sa pozrieť, čo sa ešte píše v tlačovej správe: „Výstava Maľba po maľbe prezentuje výber diel a aktuálnych výtvarných prístupov autorov a autoriek a možno ju vnímať aj ako generačnú výpoveď o maľbe, spôsoboch maľovania i o ‚maliarskosti‘ súčasnej maľby.“ Generačná výpoveď?! Patria snáď Robert Bielik (1963) či Emőke Vargová (1965) do jednej generácie spolu s Ľudmilou Hrachovinovou (1984) či Jarmilou Džuppovou (1984)? Alebo: „Vybrali sme tých, pre ktorých je maľba vždy prostriedkom ich umeleckého vyjadrenia, je ich vôľou a voľbou maľovať. Maľovať maliarsky, nemaliarsky či dokonca ‚anti-maliarsky‘ – na samotnej hranici disciplíny.“ Sú snáď Martin Sedlák či Denisa Lehocká primárne maliari? Osobne proti týmto autorom a ich tvorbe nič nemám, nepatria však podľa mňa až tak výrazne do kontextu súčasnej maľby ako iní autori, ktorých na výstavu nevybrali. A ak by bolo jedným z cieľov výstavy skúmanie hraníc média, potom sú tu ďalší – v tomto kontexte podstatnejší – autori, ktorým kurátorky priestor nedali. Výstava Maľba po maľbe pre mňa osobne neprináša očakávaný „širokospektrálny“ prierez aktuálnymi tendenciami slovenskej mladej maľby posledného desaťročia, či nebodaj aspoň nejaký pokus o definíciu pozície súčasnej mladej maľby. Je to len nesystematický a príliš subjektívny výber kurátoriek. Akoby si zabudli zadefinovať hranice – mantinely, teda čo chcú výstavou povedať. Tak isto, ako by si mala SNG do budúcnosti zadefinovať mantinely vo vzťahu k VÚB. hore | |
|
© 2005 Slovenská národná galéria. Všetky práva vyhradené. Web satori.