2011
2010
2008
2007
 
   V Slovenskej národnej galérii je do marca sprístupnená výstava Stratený čas? (20. 12. SME)
O komunizme na plné pecky

20. december 2007
 
Cena pre kurátorku Zoru Rusinovú [SME 07/12/2007]
7. december 2007
 
Stratený čas? Nie, len trochu zabudnutý [HN 19/11/2007]
19. november 2007
 
Stratený čas? Určite nie! [SLOVO 14/11/2007]
14. november 2007
 
Komunistická pohľadnica s Darou Rolins: Nie žart, ale upútavka
4. november 2007
 
Riskovať sa dá – aj v umení
4. október 2007
 
ATELIÉR (HN 06/09/2007)
6. september 2007
 
Analógová kontrarevolúcia (Domino efekt 22/08/2007)
22. august 2007
 
Insita má čaro ( Insita má čaro (PRAVDA 14/07/2007)
14. júl 2007
 
AD RICHARD GREGOR: PARADOX LESA DELFÍNOV .týždeň 25/2007 (Týždeň 02/07/2007)
2. júl 2007
 
Grand Prix Insita putuje do Poľska
26. jún 2007
 
Paradox lesa delfínov ( Týždeň (18/06/2007)
18. jún 2007
 
Moravská galéria prináša dielo Andyho Warhola (Žurnál 07/06/2007)
7. jún 2007
 
Obrazy nielen pre oči (Mosty 05/06/2007)
5. jún 2007
 
Kresby lákali zberateľov (PRAVDA 02/06/2007)
2. jún 2007
 
Bočkayove obrazy klamú zrak (PRAVDA 19/04/2007)
19. apríl 2007
 
Hockney? Výnimočný zážitok (PRAVDA 14/04/2007)
14. apríl 2007
 
Sýty stôl nasýti (dušu) (2007-03-31)
31. marec 2007
 
Inakosť v Slovenskej národnej galérii (Mosty 27/03/2007)
27. marec 2007
 
Ako robil maliar Hockney grafiky (PRAVDA 24/03/2007)
24. marec 2007
 
Cítim sa modro. Aleš (SME, 22/03/2007)
22. marec 2007
 
Zabudnite na horúce L. A. (SME 22/03/2007)
22. marec 2007
 
Všetko najlepšie, Hockney! (HN 19/03/2007)
19. marec 2007
 
Bludní Holanďania stále lákajú (PRAVDA 07/03/2007)
7. marec 2007
 
Umenie nemôže žiť vo vzduchoprázdne (Parlamentný kuriér 22/01/2007)
22. január 2007
 
Tvorba Aleša Votavu v Esterházyho paláci (Bratislavské noviny 18/01/2007)
18. január 2007
 
Oko stĺpkom (TV OKO 18/01/2007)
18. január 2007
 
Riskantná forma provokuje (PRAVDA 18/08/2007)
 
Stratený čas? Určite nie! [SLOVO 14/11/2007]
 
2006
2005
 
Váš autoportrét, prosím! ( Domino fórum 28/06/2006)
 
autor: Jiří Olič
 
Tú vetu z titulu nikdy v živote nezačujete. Naopak, vždy po vás budú chcieť len doklad, že ste to vy, váš overený portrét. Budú chcieť občiansky preukaz alebo pas, uznávaný doklad identity a dôkaz, že ste to vy a nie niekto iný z tých ďalších miliárd ľudí na zemeguli.
Ale reč je o výstavách umeleckých diel. V najširšom zmysle slova je každé umelecké dielo autoportrétom tvorcu v tom, čo odhaľuje a takisto často aj v tom, čo zamlčuje. Pre umelca to vždy bude spôsob, ako vystúpiť z bolestnej existencie svojho JA. Toho JA, ktoré nikto nechápe. Akoby dielo bolo náhradkou za telo a dušu, o ktoré nemá nikto záujem. Ten "nikto" nie je nikdy celé ľudstvo, ale väčšinou len jediný človek, na ktorom nám záleží. Taká je komunikácia cez umelecké dielo, ktoré má funkciu autoportrétu. Pokiaľ ale ide o skutočný autoportrét, potom divák, teda aspoň z tej najobvyklejšej a najpočetnejšej sorty, nejaví záujem o takéto dielo, prečo by aj mal byť nadšený z akejsi veľmi tuctovej podoby a prečo by si - napríklad tvár Andyho Warhola- pod striebornou parochňou - mal pozerať v päťdesiatich variáciách!? Takého hrdinského gesta určite nie je schopný ani majiteľ takejto kolekcie Warholov. Dôležité je autorstvo, podpis, šifra ako garancia autorstva (t. j. garancia Hodnotyl), nie tvár, ktorá sa na nás škerí. Reč je o súčasnej výstave v SNG s názvom Autopoesis, ktorá si všíma "širokospektrálnu problematiku Autoportrétu", teda tvorbu autorov, ktorí sa zaoberajú "problematikou vlastného Ja" a ako už bolo vyššie uvedené, takí sú všetci, alebo takmer skoro všetci.
Ak sme umelci, potom platí, že v diele sa zrkadlíme, telesne aj duševne, tak tomu bolo a bude, aj keby sa tvorca dištancoval a tisíckrát zaklínal symboly nadosobných ideí a kolektívom, pre ktorý je dielo určené. Ostatne - tie klasické autoportréty na výstave ani nenájdeme. Len modernistické parafrázy, premaľby, deštrukcie (Arnulfa Rainera) a tiež postmodernistické zakukľovanie do historických postáv alebo dejov, čo najlepšie prezentujú farebné fotografie Cindy Sherman alebo cyklus Václava Stratila: čím viac štylizovaných podôb umelca, tým priehľadnejší a monotónnejší sa stáva celok diela. Nepredvádzajú sa v diele, ktoré je novou identitou len jednotlivé osobnosti, ale tiež dvojice a niekedy aj skupiny. Autoportréty preto vytvára napríklad duo Gilbert a George a mnohí iní umelci, ktorých sme na výstave ani nevideli. Celá výstava na danú tému by sa dala urobiť z obrazov Edwarda Muncha ako štylizácia a parafráza expresionistického výkriku. V doprovodnom texte sa píše: "Ak telo a tvár predstavujú stelesnenie identity, signatúru možno pokladať za jej abstraktum, symbolické vymedzenie, ktoré sa v súčasnom umení môže vylúpnuť z kontextu diela, opustiť ho a žiť vlastný život." To samozrejme neplatí na všetky práce. Tak napríklad Igor Kalný obkresľoval svoje telo, ale aj iné telá, sú bez tvárí a hoci sú konkrétne, zostávajú neidentifikovateľné, pretože na ich identifikovateľnosti záleží menej než na podpise, ktorý je však veľmi čitateľným znakom osobnosti. Dobre chápeme Rainera, ktorý vlastný autoportrét začierni expresívnou kresbou, ale akú identitu by sme mali hľadať pri takej "Vygumovanej kresbe" Roberta Rauschenbergera, ktorý ako podklad použil kresbu staršieho kolegu, maliara Willema de Kooninga, tu úplne vygumoval a vyškrabal? Pisoáxová mušia Marcela Duchampa (umelcom premenovaná na Fontánu) poslúžila v roku 1966 vtedy mladému umelcovi Bruce Naumanovi, aby vytvoril parafrázu s názvom "Portrét umelca ako fontány" a vyfotografoval sa, ako mu tryská z úst voda. Akoby hlavným heslom a mottom všetkého umeleckého počínania bol Rimbaudov výrok: "Ja som niekto inýl".
Hľadanie identity a jej nadobudnutie prostredníctvom vlastného diela. Znie to možno trochu intelektuálsky a tiež podozrivo, ako názov skeču Monthy Python' s Flying Circus, ale je to prostý fakt. Je to aj téma na kolektívnu výstavu a dobrá príležitosť vystaviť diela autorov, ktoré náš divák pozná len z výstav v cudzine a z časopisov. Pre domácich výtvarníkov je to príležitosť, ako predviesť svoju prácu v dobrej spoločnosti toho najlepšieho umenia "internacionálneho". Dôvody k veľkým (alebo len väčším) výstavám stále existujú, rovnako tak, ako platí zásada, že neexistuje žiadny výtvarný smer a samozrejme ani žiadny univerzálny duchovný systém, ktorý by umelcov všetkých národností, rás a náboženstiev nejakým spôsobom spojoval. Vystavuje sa teda v rámci "výtvarnej prevádzky'. Určí sa akýsi vzorec spoločného a dosadzujú sa mená. Ak sa opakujú stále tie isté (reč je o autoroch domácich), nadobúdame dojem, že niečo nie je v poriadku. Nie je predsa možné, aby jeden výtvarník obsiahol vo svojom diele všetky tematické okruhy. Ak je možné niečo kritické poznamenať na okraj tejto AUTOPOESIS, tak je to práve toto konštatovanie.

Výstava v bratislavské SNG - Esterházyho palác, potrvá do 3. septembra 2006

 
hore

 
 

 

 

 

  © 2005 Slovenská národná galéria. Všetky práva vyhradené. Web satori.