2011
2010
2008
2007
 
   V Slovenskej národnej galérii je do marca sprístupnená výstava Stratený čas? (20. 12. SME)
O komunizme na plné pecky

20. december 2007
 
Cena pre kurátorku Zoru Rusinovú [SME 07/12/2007]
7. december 2007
 
Stratený čas? Nie, len trochu zabudnutý [HN 19/11/2007]
19. november 2007
 
Stratený čas? Určite nie! [SLOVO 14/11/2007]
14. november 2007
 
Komunistická pohľadnica s Darou Rolins: Nie žart, ale upútavka
4. november 2007
 
Riskovať sa dá – aj v umení
4. október 2007
 
ATELIÉR (HN 06/09/2007)
6. september 2007
 
Analógová kontrarevolúcia (Domino efekt 22/08/2007)
22. august 2007
 
Insita má čaro ( Insita má čaro (PRAVDA 14/07/2007)
14. júl 2007
 
AD RICHARD GREGOR: PARADOX LESA DELFÍNOV .týždeň 25/2007 (Týždeň 02/07/2007)
2. júl 2007
 
Grand Prix Insita putuje do Poľska
26. jún 2007
 
Paradox lesa delfínov ( Týždeň (18/06/2007)
18. jún 2007
 
Moravská galéria prináša dielo Andyho Warhola (Žurnál 07/06/2007)
7. jún 2007
 
Kresby lákali zberateľov (PRAVDA 02/06/2007)
2. jún 2007
 
Bočkayove obrazy klamú zrak (PRAVDA 19/04/2007)
19. apríl 2007
 
Hockney? Výnimočný zážitok (PRAVDA 14/04/2007)
14. apríl 2007
 
Sýty stôl nasýti (dušu) (2007-03-31)
31. marec 2007
 
Inakosť v Slovenskej národnej galérii (Mosty 27/03/2007)
27. marec 2007
 
Ako robil maliar Hockney grafiky (PRAVDA 24/03/2007)
24. marec 2007
 
Cítim sa modro. Aleš (SME, 22/03/2007)
22. marec 2007
 
Zabudnite na horúce L. A. (SME 22/03/2007)
22. marec 2007
 
Všetko najlepšie, Hockney! (HN 19/03/2007)
19. marec 2007
 
Bludní Holanďania stále lákajú (PRAVDA 07/03/2007)
7. marec 2007
 
Umenie nemôže žiť vo vzduchoprázdne (Parlamentný kuriér 22/01/2007)
22. január 2007
 
Tvorba Aleša Votavu v Esterházyho paláci (Bratislavské noviny 18/01/2007)
18. január 2007
 
Oko stĺpkom (TV OKO 18/01/2007)
18. január 2007
 
Riskantná forma provokuje (PRAVDA 18/08/2007)
 
Stratený čas? Určite nie! [SLOVO 14/11/2007]
 
2006
2005
 
Obrazy nielen pre oči (Mosty 05/06/2007)
5. jún 2007
 
Autor: JOZEF MARTIŠ
 
Slovenská národná galéria predstavuje v priestoroch bratislavského Esterházyho paláca retrospektívnu výstavu akademického maliara Milana Bočkaya (1946), tvorcu programu analytickej maľby postavenej na princípe trompe l´oeil - zrakového klamu.

Názov výstavy Delfín v lese alebo chvála paradoxu parafrázuje Horáciov výrok a zároveň odkazuje na Bočkayovu záľubu vo zviditeľňovaní paradoxov.
V centre jeho umeleckej koncepcie je totiž odveký problém umenia a ilúzie, skutočnosti a fikcie. Čo je vlastne namaľované a čo je naozaj? Kde leží hranica medzi klamom a vidinou? Tieto otázky rieši na základe precíznej, takmer staromajstrovskej techniky tvorby, ktorou však skúma novo definované výtvarné problémy: vzťahy maľby a kresby, plochy a priestoru, ilúzie a ilúzie.
Milan Bočkay v súčasnosti pedagogicky pôsobí na Škole úžitkového výtvarníctva J. Vydru v Bratislave.
Patrí do okruhu absolventov štúdia u Rudolfa Filu, ktorí od konca sedemdesiatych rokov rozvíjali mimo vtedajších oficiálnych štruktúr novú, vizuálnu podobu konceptu s cieľom zachovať si vnútornú autenticitu tvorby.
Prvé vyzreté, osobité realizácie, vznikajúce po absolutóriu Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, mali podobu variantu hyperrealizmu, charakterizovaného záujmom o najbanálnejšie predmety, ktoré ho obklopovali. Maximálnym zväčšením dostávali skutočnú monumentalitu, súčasne ich sprevádzala snaha o maliarsky presvedčivú ilúziu týchto zväčšených štruktúr, napríklad detailov kože. Neskôr vznikli litografie.
Program Milana Bočkaya je ako vzácna stavba, ktorá je pevná v základoch a neustále rastie. Kreslí a maľuje ponad všetky názorové a "módne" vlny, trendy, názory, manifesty, ktoré maľbu raz pochovávajú, inokedy zas vynášajú do nebies. . .
A kreslí maľbu nielen štetcom, ale aj maľuje kresbu ceruzou - čo však nie je ničím iným ako cestou k reflexii média, ktorého podstatu chce nájsť, vyjaviť, obsiahnuť až k absolútnu. . .
Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov začal ako jeden z prvých v Bratislave pracovať s vizuálnymi citátmi v duchu nastupujúcej postmoderny. Obrátil sa k skúmaniu média svojich začiatkov a vrátil sa k maľbe. Sprvu to bola maľba maximálne zjednodušená, dovoľujúca uvedomiť si iluzórnu zdanlivosť tých najprimárnejších zásahov do plochy maľby - autorovou obľúbenou témou sa stala ilúzia zle napnutého, zvlneného plátna, namaľovaná na plátne dokonale napnutom. Čoskoro sa objavila ilúzia samotnej bielej reliéfnej maľby, celý cyklus bol venovaný téme povrazov, rôzne prehadzovaných či preväzovaných cez celé plátno. Dokonalosť ilúzie bola v maľbe ešte presvedčivejšia než v kresbe, v súlade s tradíciou trompe l´ oeil.
Do diela Milana Bočkaya vstúpila pred desiatimi rokmi ďalšia podoba práce s citátmi. Tentoraz si ako formu ilúzie zvolil štrukturálnu, reliéfnu maľbu hlinou.
Niektoré motívy sú dokonale známe, počínajúc van Goghovými Slnečnicami či konzervou s Campbellovou polievkou od Andyho Warhola. No práve to známe prekvapuje v novom vizuálnom, výtvarnom jazyku. Dá sa to uvedomiť pri signifikantných "znakoch", ako sú typické črty ľudskej postavy od Alberta Giacomettiho či geometrická konštrukcia Pieta Mondriana. Presnosť lineárneho usporiadania je však paradoxne rozbitá materiálnou štruktúrou hliny.
Milan Bočkay raz asketicky, inokedy zase rozkošnícky kladie otázky pre naše oči - kde a ako sa udejú odpovede na ne, je len na nás. Maľovanie a kreslenie sa pod jeho rukami premieňa na myslenie, pričom maľovanie a kreslenie nikdy neopúšťa a nerozpúšťa v nadbytočných komentároch a ozdobách. Ale aj tak nič nie je tak, ako to vidíte alebo ako si to predstavujete či myslíte. To by Bočkay nebol Bočkayom. Ako povestný sarkastik a vtipkár, milovník všakovakých alúzií, kalambúrov a paradoxov, nadovšetko rád provokuje - neraz svojím typickým, tak trochu potmehúdskym spôsobom, veď predsa najradšej a najčastejšie (v duchu Horácia) "maľuje delfína v lesoch a kanca na morských vlnách". . . na všetky spôsoby.
Výstavu si môžu návštevníci pozrieť do 29. júla.



 
hore

 
 

 

 

 

  © 2005 Slovenská národná galéria. Všetky práva vyhradené. Web satori.