Obrazy nielen pre oči (Mosty 05/06/2007)
5. jún 2007
Autor: JOZEF MARTIŠ
Slovenská národná galéria predstavuje v priestoroch bratislavského Esterházyho paláca retrospektívnu výstavu akademického maliara Milana Bočkaya (1946), tvorcu programu analytickej maľby postavenej na princípe trompe l´oeil - zrakového klamu.
Názov výstavy Delfín v lese alebo chvála paradoxu parafrázuje Horáciov výrok a zároveň odkazuje na Bočkayovu záľubu vo zviditeľňovaní paradoxov.
V centre jeho umeleckej koncepcie je totiž odveký problém umenia a ilúzie, skutočnosti a fikcie. Čo je vlastne namaľované a čo je naozaj? Kde leží hranica medzi klamom a vidinou? Tieto otázky rieši na základe precíznej, takmer staromajstrovskej techniky tvorby, ktorou však skúma novo definované výtvarné problémy: vzťahy maľby a kresby, plochy a priestoru, ilúzie a ilúzie.
Milan Bočkay v súčasnosti pedagogicky pôsobí na Škole úžitkového výtvarníctva J. Vydru v Bratislave.
Patrí do okruhu absolventov štúdia u Rudolfa Filu, ktorí od konca sedemdesiatych rokov rozvíjali mimo vtedajších oficiálnych štruktúr novú, vizuálnu podobu konceptu s cieľom zachovať si vnútornú autenticitu tvorby.
Prvé vyzreté, osobité realizácie, vznikajúce po absolutóriu Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, mali podobu variantu hyperrealizmu, charakterizovaného záujmom o najbanálnejšie predmety, ktoré ho obklopovali. Maximálnym zväčšením dostávali skutočnú monumentalitu, súčasne ich sprevádzala snaha o maliarsky presvedčivú ilúziu týchto zväčšených štruktúr, napríklad detailov kože. Neskôr vznikli litografie.
Program Milana Bočkaya je ako vzácna stavba, ktorá je pevná v základoch a neustále rastie. Kreslí a maľuje ponad všetky názorové a "módne" vlny, trendy, názory, manifesty, ktoré maľbu raz pochovávajú, inokedy zas vynášajú do nebies. . .
A kreslí maľbu nielen štetcom, ale aj maľuje kresbu ceruzou - čo však nie je ničím iným ako cestou k reflexii média, ktorého podstatu chce nájsť, vyjaviť, obsiahnuť až k absolútnu. . .
Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov začal ako jeden z prvých v Bratislave pracovať s vizuálnymi citátmi v duchu nastupujúcej postmoderny. Obrátil sa k skúmaniu média svojich začiatkov a vrátil sa k maľbe. Sprvu to bola maľba maximálne zjednodušená, dovoľujúca uvedomiť si iluzórnu zdanlivosť tých najprimárnejších zásahov do plochy maľby - autorovou obľúbenou témou sa stala ilúzia zle napnutého, zvlneného plátna, namaľovaná na plátne dokonale napnutom. Čoskoro sa objavila ilúzia samotnej bielej reliéfnej maľby, celý cyklus bol venovaný téme povrazov, rôzne prehadzovaných či preväzovaných cez celé plátno. Dokonalosť ilúzie bola v maľbe ešte presvedčivejšia než v kresbe, v súlade s tradíciou trompe l´ oeil.
Do diela Milana Bočkaya vstúpila pred desiatimi rokmi ďalšia podoba práce s citátmi. Tentoraz si ako formu ilúzie zvolil štrukturálnu, reliéfnu maľbu hlinou.
Niektoré motívy sú dokonale známe, počínajúc van Goghovými Slnečnicami či konzervou s Campbellovou polievkou od Andyho Warhola. No práve to známe prekvapuje v novom vizuálnom, výtvarnom jazyku. Dá sa to uvedomiť pri signifikantných "znakoch", ako sú typické črty ľudskej postavy od Alberta Giacomettiho či geometrická konštrukcia Pieta Mondriana. Presnosť lineárneho usporiadania je však paradoxne rozbitá materiálnou štruktúrou hliny.
Milan Bočkay raz asketicky, inokedy zase rozkošnícky kladie otázky pre naše oči - kde a ako sa udejú odpovede na ne, je len na nás. Maľovanie a kreslenie sa pod jeho rukami premieňa na myslenie, pričom maľovanie a kreslenie nikdy neopúšťa a nerozpúšťa v nadbytočných komentároch a ozdobách. Ale aj tak nič nie je tak, ako to vidíte alebo ako si to predstavujete či myslíte. To by Bočkay nebol Bočkayom. Ako povestný sarkastik a vtipkár, milovník všakovakých alúzií, kalambúrov a paradoxov, nadovšetko rád provokuje - neraz svojím typickým, tak trochu potmehúdskym spôsobom, veď predsa najradšej a najčastejšie (v duchu Horácia) "maľuje delfína v lesoch a kanca na morských vlnách". . . na všetky spôsoby.
Výstavu si môžu návštevníci pozrieť do 29. júla.
hore
| |
|