 |
 |
 |
 |
 |
|
2011
2010
2008
2007
2006
2005
|
Váš autoportrét, prosím! ( Domino fórum 28/06/2006) autor: Jiří Olič Tú vetu z titulu nikdy v živote nezačujete. Naopak, vždy po vás budú chcieť len doklad, že ste to vy, váš overený portrét. Budú chcieť občiansky preukaz alebo pas, uznávaný doklad identity a dôkaz, že ste to vy a nie niekto iný z tých ďalších miliárd ľudí na zemeguli. Ale reč je o výstavách umeleckých diel. V najširšom zmysle slova je každé umelecké dielo autoportrétom tvorcu v tom, čo odhaľuje a takisto často aj v tom, čo zamlčuje. Pre umelca to vždy bude spôsob, ako vystúpiť z bolestnej existencie svojho JA. Toho JA, ktoré nikto nechápe. Akoby dielo bolo náhradkou za telo a dušu, o ktoré nemá nikto záujem. Ten "nikto" nie je nikdy celé ľudstvo, ale väčšinou len jediný človek, na ktorom nám záleží. Taká je komunikácia cez umelecké dielo, ktoré má funkciu autoportrétu. Pokiaľ ale ide o skutočný autoportrét, potom divák, teda aspoň z tej najobvyklejšej a najpočetnejšej sorty, nejaví záujem o takéto dielo, prečo by aj mal byť nadšený z akejsi veľmi tuctovej podoby a prečo by si - napríklad tvár Andyho Warhola- pod striebornou parochňou - mal pozerať v päťdesiatich variáciách!? Takého hrdinského gesta určite nie je schopný ani majiteľ takejto kolekcie Warholov. Dôležité je autorstvo, podpis, šifra ako garancia autorstva (t. j. garancia Hodnotyl), nie tvár, ktorá sa na nás škerí. Reč je o súčasnej výstave v SNG s názvom Autopoesis, ktorá si všíma "širokospektrálnu problematiku Autoportrétu", teda tvorbu autorov, ktorí sa zaoberajú "problematikou vlastného Ja" a ako už bolo vyššie uvedené, takí sú všetci, alebo takmer skoro všetci. Ak sme umelci, potom platí, že v diele sa zrkadlíme, telesne aj duševne, tak tomu bolo a bude, aj keby sa tvorca dištancoval a tisíckrát zaklínal symboly nadosobných ideí a kolektívom, pre ktorý je dielo určené. Ostatne - tie klasické autoportréty na výstave ani nenájdeme. Len modernistické parafrázy, premaľby, deštrukcie (Arnulfa Rainera) a tiež postmodernistické zakukľovanie do historických postáv alebo dejov, čo najlepšie prezentujú farebné fotografie Cindy Sherman alebo cyklus Václava Stratila: čím viac štylizovaných podôb umelca, tým priehľadnejší a monotónnejší sa stáva celok diela. Nepredvádzajú sa v diele, ktoré je novou identitou len jednotlivé osobnosti, ale tiež dvojice a niekedy aj skupiny. Autoportréty preto vytvára napríklad duo Gilbert a George a mnohí iní umelci, ktorých sme na výstave ani nevideli. Celá výstava na danú tému by sa dala urobiť z obrazov Edwarda Muncha ako štylizácia a parafráza expresionistického výkriku. V doprovodnom texte sa píše: "Ak telo a tvár predstavujú stelesnenie identity, signatúru možno pokladať za jej abstraktum, symbolické vymedzenie, ktoré sa v súčasnom umení môže vylúpnuť z kontextu diela, opustiť ho a žiť vlastný život." To samozrejme neplatí na všetky práce. Tak napríklad Igor Kalný obkresľoval svoje telo, ale aj iné telá, sú bez tvárí a hoci sú konkrétne, zostávajú neidentifikovateľné, pretože na ich identifikovateľnosti záleží menej než na podpise, ktorý je však veľmi čitateľným znakom osobnosti. Dobre chápeme Rainera, ktorý vlastný autoportrét začierni expresívnou kresbou, ale akú identitu by sme mali hľadať pri takej "Vygumovanej kresbe" Roberta Rauschenbergera, ktorý ako podklad použil kresbu staršieho kolegu, maliara Willema de Kooninga, tu úplne vygumoval a vyškrabal? Pisoáxová mušia Marcela Duchampa (umelcom premenovaná na Fontánu) poslúžila v roku 1966 vtedy mladému umelcovi Bruce Naumanovi, aby vytvoril parafrázu s názvom "Portrét umelca ako fontány" a vyfotografoval sa, ako mu tryská z úst voda. Akoby hlavným heslom a mottom všetkého umeleckého počínania bol Rimbaudov výrok: "Ja som niekto inýl". Hľadanie identity a jej nadobudnutie prostredníctvom vlastného diela. Znie to možno trochu intelektuálsky a tiež podozrivo, ako názov skeču Monthy Python' s Flying Circus, ale je to prostý fakt. Je to aj téma na kolektívnu výstavu a dobrá príležitosť vystaviť diela autorov, ktoré náš divák pozná len z výstav v cudzine a z časopisov. Pre domácich výtvarníkov je to príležitosť, ako predviesť svoju prácu v dobrej spoločnosti toho najlepšieho umenia "internacionálneho". Dôvody k veľkým (alebo len väčším) výstavám stále existujú, rovnako tak, ako platí zásada, že neexistuje žiadny výtvarný smer a samozrejme ani žiadny univerzálny duchovný systém, ktorý by umelcov všetkých národností, rás a náboženstiev nejakým spôsobom spojoval. Vystavuje sa teda v rámci "výtvarnej prevádzky'. Určí sa akýsi vzorec spoločného a dosadzujú sa mená. Ak sa opakujú stále tie isté (reč je o autoroch domácich), nadobúdame dojem, že niečo nie je v poriadku. Nie je predsa možné, aby jeden výtvarník obsiahol vo svojom diele všetky tematické okruhy. Ak je možné niečo kritické poznamenať na okraj tejto AUTOPOESIS, tak je to práve toto konštatovanie. Výstava v bratislavské SNG - Esterházyho palác, potrvá do 3. septembra 2006 hore | |
|
© 2005 Slovenská národná galéria. Všetky práva vyhradené. Web satori.