2011
2010
 
   Prehliadky súčasnej slovenskej maľby – Maľba po maľbe a Maľba 2010 v Slovenskej národnej galérii / Rádio Slovensko
23. december 2010
 
Výstava roka? Július Koller
21. december 2010
 
Horúcu polievku treba najprv pofúkať / SME
17. december 2010
 
Mladí maliari zaútočili na SNG / Pravda
9. december 2010
 
www.artalkweb.sk
8. december 2010
 
Holé baby – škandálik šitý na mieru? / www.slovenka.sk
29. október 2010
 
Holé baby v galérii / noveslovo.sk, 26. 10. 2010
26. október 2010
 
Gestá, body, sekundy / STV 2, Umenie 2010
26. september 2010
 
Jazdec 4 / 2010
september 2010 - november 2010
 
Juraj Bartusz: Nezmestíme sa do kože / Pravda, 27. 8. 2010
27. august 2010
 
Určil som si čas tvorby na jednu sekundu / SME, 23. 8. 2010
23. august 2010
 
Dvadsať rokov s umením Juraja Bartusza v Slovenskej národnej galérii / SME online
22. august 2010
 
Juraj Bartusz / STV / spravodajstvo
19. august 2010
 
Július Koller / art@antiques
jún 2010
 
Sám sebe som sa stal otáznikom / Sme, 30. 4. 2010
30. apríl 2010
 
Výstava diel Júliusa Kollera / Rádio Slovensko, 24. 4. 2010
24. apríl 2010
 
Július Koller - Vedecko-fantastické retrospektíva / Rádio Slovensko, 23. 4. 2010
23. apríl 2010
 
Umenie je kultúrou života, zdôrazňoval Július Koller / Pravda, 22. apríl 2010
22. apríl 2010
 
Július Koller na Rádiu FM
22. apríl 2010 - 20. jún 2010
 
Galéria plná otáznikov / Týždeň, 3. 5. 2010
 
2008
2007
2006
2005
 
Bartuszovej malé prázdno, plné malého nekonečného vesmíru (Sme)
22. jún 2005
 
Autor: Milada Čechová
 
"Malé prázdno, plné malého nekonečného vesmíru," napísala si do svojho skicára Mária Bartuszová. Takéto poznámky sú záznamom náhlej inšpirácie a zároveň podkladom na krehké sochárstvo umelkyne, ktorej vyspelému dielu po dlhých rokoch spláca Slovenská národná galéria veľký dlh.

"Dlh voči Bartuszovej je práve v rovine komunikácie jej diela, ktoré už dávno uznala história slovenského výtvarného umenia, s divákom," povedala o výstave Cesta k organickej plastike riaditeľka Katarína Bajcurová.

Zrekonštruované priestory Esterházyho paláca spolu s architektonicko-kurátorským riešením výstavného priestoru sú šité na mieru subtílnemu dielu Márie Bartuszovej (1936 - 1996). Jej biele "bio-formy", elementárne prírodné tvary, akoby ukradnuté priamo z najprekvapujúcejších zákutí prírody a jej mikrosveta, vynárajú sa v polosvetle zo stien, podstavcov, vitrín, piesku a zároveň zostávajú ukryté do tajomných tieňov. Umelkyňa by určite ocenila inštaláciu rešpektujúcu samotného ducha jej holistickej tvorby vyrastajúcej z kontrastov síl a princípov bytia.

V koncepcii Vladimíra Beskida sa ojedinelé nefiguratívne Bartuszovej dielo vníma s emotívnou tichosťou, ktorá sprevádzala aj jej "fluidnú" tvorbu. Od prírody sa učila zrodu tvaru a klíčenia. Od nej sa naučila vteliť do sochárskej hmoty racionálne štruktúry aj prúdenie životných energií, ktoré pôsobia na zmeny tvarov a foriem. Bartuszová pochopila tajomstvo ich vzniku ako krátkodobé strhnutie myšlienky. Pre túto pominuteľnosť si zvolila adekvátny materiál, sadru, ktorá svojou krehkosťou najlepšie odráža protipól vzniku - zánik. Pôvodne študijný sochársky materiál tak natrvalo povýšila na svoje vyjadrovacie médium.

Dažďová kvapka, topiaci sa sneh, kamene, konáre, tráva, piesok, protiklad hranatého a oblého, tvrdého a mäkkého, rozklad organickej hmoty, nabúravanie a zánik štruktúry, to všetko sú prvky a témy, na ktorých pracuje s nesmiernou nehou a zaujatosťou pre metafyzické vyznenie. Biely, nefarbený materiál zduchovňuje pôsobenie plastík a ich introvertný obsah nenásilným spôsobom prenáša na vnímateľa.

Podobne pôsobia aj Bartuszovej, na jednej strane rozjímavé, na druhej energické kresby. Spolu s drobnou dokumentáciou sú obrazom tvorivého ducha, ktorý s pokorou vníma a inšpiruje sa štruktúrami a rytmikou stvorenia. Patria sem však aj haptické plastiky, ojedinelé nielen na Slovensku, ktoré citlivá umelkyňa vytvorila pre slepé deti. Zväčšila pre ne drobné prírodniny príjemné na dotyk - pšeničné zrnká či kvapky rosy - a vytvorila aj skladacie plastiky na hravé rozvíjanie estetickej fantázie.

Tvorivá cesta Márie Bartuszovej trvala viac ako tridsať rokov. Jej hádam najsilnejším prvkom je schopnosť vizualizovať poetiku obyčajného bytia. Sadra sa v rukách výtvarníčky prevteľovala do mäkkých až tekutých tvarov, odlievala do balónových škrupinových foriem, nadľahčovala vo vode a eliminovala gravitáciu.

Stále nové podoby sochárskeho slova až dodnes rozprávajú stále nové príbehy o spútaní a oslobodení.



 
hore

 
 

 

 

 

  © 2005 Slovenská národná galéria. Všetky práva vyhradené. Web satori.