SNG online

2010
2008
2007
2005

Katarína Grossmannová: Môj farebný svet
15. júl 2005 - 30. september 2005

Rok eucharistie
7. október 2005 - 5. február 2006

2004

Liptovskí vrchári Martina Martinčeka
21. marec 2005 - 1. máj 2005

Kurátor výstavy: Aurel Hrabušický

Liptovskí vrchári Martina Martinčeka

Sprístupnenie výstavy: 18. marca 2005
Výstava predstavuje len zlomok obsiahleho súboru fotografií, ktorý venoval Martin Martinček (1913–2004) SNG po svojej súbornej výstave, ktorá sa konala v Esterházyho paláci v Bratislave na prelome rokov 2000–2001. Tentoraz sa sústreďujeme na tému, ktorá bola pre Martinčeka azda najdôležitejšia a stretla sa dlhodobo s najväčším ohlasom u publika – svet života liptovských vrchárov, tak ako ho autor videl a zaznamenal medzi 50. a 70. rokmi 20. storočia.
Martinčekovým cieľom bolo totiž prostredníctvom svojich fotografií „vytvoriť výtvarný slovník liptovskej krajiny“, so všetkými jej komponentmi, od detailných záznamov prírodných živlov a útvarov až po panoramatické zábery liptovskej krajiny, predovšetkým tej, ktorá je už „poľudštená“, pretvorená ľudskou prácou.
Všíma si pritom nielen celkový reliéf krajiny, ale aj jej zákutia, takisto poznamenané ľudskou prítomnosťou, včítane obytných celkov a ich detailov. Osobitnú pozornosť venuje cintorínom slávnostne vyzdobeným počas Dušičiek, alebo opusteným a takmer zaplaveným vysokou trávou, zabudnutým náhrobkom a prícestným krížom. Zapája ich však do širšieho kontextu – krajinného a ľudského. Sú to skôr zabudnutí „svätí za dedinou“ – obnažené dutiny liatinových svätcov a anjelov, prázdno, chýbajúci „corpus Christi“, prázdno, čo zostalo po Ukrižovaní, akoby zodpovedali duchovnému prázdnu, ktoré sa začalo rozmáhať v tej dobe. Takisto zábery zo života vrchárov neboli len korisťou fotografických výprav za malebným motívom, ale boli výsledkom opakovaných stretnutí a dôverného vzťahu, ktorý fotograf s nimi postupne nadviazal. Vzniknuté súbory boli akýmisi dlhodobými reportážami, fotografickými záznamami z týchto stretnutí, kde náprotivok nie je iba fotografovaným objektom, ale spolubesedníkom pri opakovaných dialógoch. Odtiaľ tie bezprostredné gestá, smerujúce priamo k divákovi, ako na priestorovo iluzívnych obrazoch starých majstrov, odtiaľ živá, premenlivá mimika na ich tvárach, poznačených „slávnym tetovaním bojovníkov“ (Milan Rúfus). Martinček naozaj môže ako Jan van Eyck povedať, že tu s nimi bol. A v tom spočíva podstatný rozdiel medzi ním a jeho súčasníkmi či početnými nasledovníkmi.

hore