 |
 |
 |
 |
 |
|
2011
2010
2009
2008
2007
2006
2005
2004
|
Tlačová správa Rudolf Sikora Sám proti sebe 1. apríl 2008 1. apríla 2008 – vernisáž výstavy 17. 00 hod. – Slovenská národná galéria v Bratislave, Esterházyho palác, 1. a 2. poschodie 18. 15 hod. – Dom umenia v Bratislave, Námestie SNP 12 Otvorená pre verejnosť: 2. 4. – 8. 6. 2008 Autori výstavy: Rudolf Sikora a Aurel Hrabušický Výstavu usporiadala Slovenská národná galéria v Bratislave, Národní galerie v Praze a Národné osvetové centrum v Bratislave Rudolf Sikora na konci dejín umenia Dnes, keď sa už bežne uvažuje nad tým, aké má byť posthistorické umenie, teda umenie po „konci dejín umenia“ alebo po „konci veľkých príbehov“, tak sa nutne vynára otázka, čo s umením Rudolfa Sikoru? Veď jeho „... témou nie je nič menšieho než vážne zamyslenie sa nad tým, kam ako ľudstvo smerujeme“ či „najzákladnejšie problémy existencie človeka a sveta“. (Jiří Valoch) Rudolf Sikora sa počíta medzi kľúčových predstaviteľov slovenského konceptualizmu, teda umeleckého smeru, ktorý napriek tomu, že ho väčšia časť tunajšej kultúrnej verejnosti dodnes vníma ako niečo podozrivé a nedôveryhodné, na Slovensku prosperoval, a to dokonca v krajne nežičlivých podmienkach „normalizovanej“ spoločnosti po roku 1968. Už krátko po svojom zrode sa dočkal zahraničného uznania a niektorí jeho predstavitelia sa tomu tešia dodnes. Osobná dráma Rudolfa Sikoru spočíva v tom, že zatiaľ čo sa jeho bezprostrední predchodcovia ešte stihli zúčastniť niektorých dôležitých podujatí v cudzine, tak on sám a takisto predstavitelia druhej vlny slovenského konceptualizmu rozvíjali svoju tvorbu už vo vynútenom odlúčení od sveta. Sikora sa cítil byť spriaznený s programom formulovaným v rámci výstav Novej citlivosti (1968). Mohla mu byť blízka snaha o „... nový typ dnešného umenia, prísny a presný, názorný a pozitívny vo vzťahu k človeku“, zaujatý „... víziou novej jednoty človeka a univerza“. (Jiří Padrta) Z odstupu času Jiří Ševčík postrehol, že Sikora chcel „... opustiť antropocentrický či falocentrický postoj a zvoliť stratégiu ustúpenia, sebazrieknutia, naladiť sa na frekvenciu kozmu a nechať ho, aby takpovediac prechádzal nami a myslel skrze nás“. Stratégia ustúpenia a sebazrieknutia bola vtedy typická nielen pre Rudolfa Sikoru – celá skupina autorov v Bratislave sa snažila potlačiť svoje inak veľké autorské EGO, aby vytvorila diela-posolstvá s čo najjednoduchšou výpoveďou o zložitých témach. Montáže apelatívnych textov, ilustračných fotografií, diagramov, značiek a signálov mali priviesť diváka k tomu, aby sa plne sústredil na obsah týchto diel. Sikorove diela sa už od počiatku odlišovali od posolstiev jeho partnerov. Na jednej strane utvrdzovali skupinovú utopickú víziu komunikácie s inými vesmírnymi civilizáciami, zdanlivo blízkej domestifikácie kozmu človekom („Zem nebude jediným domovom človeka,“ tvrdili autori projektu ...ČAS I. ... z roku 1973, nemysleli pritom ešte na hviezdne vojny), na druhej strane ale poukazovali na chmúrne ekologické vyhliadky v globálnom meradle. Sikora bol podľa J. Valocha dokonca „... prvým československým umelcom, ktorý jednoznačne a sústavne varoval pred nebezpečenstvom, ktoré si človek sám vytvára“. Zároveň sa nespoliehal iba na číru formuláciu futurologických výziev a stále viac kládol dôraz aj na schopnosť diela vzbudzovať obrazné, poetické asociácie. Vďaka tomu preklenul vnútorný rozpor svojej vízie, ktorá smerovala aj k pozitívnej utópii, aj k negatívnej prognóze. Potlačil zdanlivú, neosobnú vedeckosť v prospech vlastnej, metaforickej interpretácie globálnych a kozmických javov. Vytvoril si osobitnú sústavu viac či menej abstraktných znakov, ktorými mohol niekedy až v pulzačnom rytme voľne prepájať pozitívny aj negatívny pól svojej globálnej vízie. Z týchto znakov ako zo stavebných jednotiek si vybudoval „svoj vnútorný vesmír“. Od roku 1976 používal stavebné jednotky dvojakého druhu – nielen grafické znamienka, predstavujúce zrod, pohyb a zánik, symbolizujúce univerzálne deje ako kolobeh života alebo kolobeh vesmírnych energií, ale aj skutočné stavebné kvádre, kamene, tehly, z ktorých pozostávali jeho pyramídy a neskoršie mohyly, predstavujúce model – zástupný obraz vývoja ľudskej civilizácie ako takej. Voľné prestupovanie znakových sústav umožnil aj nový, individualizovaný autorský rukopis, ktorý pozoruhodne spájal konceptuálne uvažovanie s podnetmi surrealizmu, signálnej abstrakcie, opticko-kinetického umenia a neodadaizmu (zvlášť kolážových experimentov Jiřího Kolářa). Autor niekedy obidve sústavy znakov – stavebných jednotiek kombinoval. Vďaka tomu neskôr vznikli diela, v ktorých sa kolobeh vesmírnych energií pripodobňoval k energii ľudského myslenia (cykly Noosféra, Súhvezdia), čo, prirodzene, viedlo k veľkému kryptometafyzickému cyklu Antropický princíp (okolo 1985). Sikora chcel „... spojiť človeka s vesmírom v podobe, ktorá je síce krásna, ale krásna ilúzia“. (J. Valoch) Ak mal však vonkajší vesmír zodpovedať vnútornému vesmíru s „hviezdne“ závratnými možnosťami myslenia, tak z toho vyplynuli fatálne dôsledky – nekonečný kolobeh myslenia, podvratného svojou povahou, ťažko mohol zaručiť predstavu „krásne symetrického vesmíru“, po ktorom túžil autor. On sám si to zrejme uvedomil, keď napísal: „Najprv som sa rozpadol ja sám a po mne celý vesmír.“ Jeho diela po roku 1985 odrážajú tento proces – ak spočiatku znamienka energie poskytovali spoľahlivý materiál na stavbu jeho vesmírneho domu, neskôr sa stratili v húštine rôznorodých znakov, akýchsi zvyškov rozpadávajúcich sa znakových sústav. Vznikli mohyly, veľké hromadné pohrebiská znakov. Sikorova vtedajšia tvorba bola jeho osobnou verziou postmodernej hry so sémanticky vyprázdenými znakmi a symbolmi. Autor nielenže reagoval na dobové umelecké prúdy, ale dokonca s mladými postmodernými výtvarníkmi prechodne vytvoril zoskupenie Syzýgia (1988). Ale jeho pozícia bola iná – ostal „... v zásade modernistickým umelcom, ktorý prešiel dobou postmoderného zrelativizovania umenia a to v ňom nemohlo nezanechať stopy“. (J. Valoch) Sikorovo narastajúce vedomie konca utópií spoločenských aj umeleckých, posilnené dôsledkami udalostí z novembra 1989, ktorých sa sám aktívne zúčastnil, viedlo v 90. rokoch k veľkým cyklom diel, ktoré boli vlastne pomníkmi veľkej, ale nenávratne stratenej minulosti. Vznikli mohyly – zrezané, ukrižované, rozpadávajúce sa, hroby suprematistov a osobitne Maleviča, ktorého náhrobok sa v skutočnosti nezachoval. V cykle Hrob pre Maleviča pokračuje Sikora dodnes. Všetky tieto projekty nadväzujú na tri veľké verzie Ohmatávania hrobu, pochádzajúce ešte z 80. rokov. Plocha obrazu-mohyly je tu dotvorená priamymi dotykmi, odtláčaním autorovej dlane a znamenia kríža. Vznikol obraz – archív ľudskej činnosti, sedimentovanej energie, ktorá ale neprekračuje hranice hrobu-mohyly, ostáva naveky uväznená v jeho vnútri. Na tomto princípe sú založené aj neskoršie Sikorove mohylové autoportréty – cykly Pozorovateľ a Pozemšťan, a takisto jeho obrazy konfliktných zón strednej Európy. Autor v nich vymedzuje hranice, nahmatáva citlivé rozhrania, poznačené militantnými znakmi. Aj najnovšie malevičovské variácie sú dôkazom, že Rudolf Sikora sa stále pohybuje na pohrebisku avantgárd, ale s predstavou konca dejín umenia sa zďaleka nezmieril. Demonštruje, ako sa dá pokračovať v príbehu aj po jeho konci a naďalej nám predvádza scény z posmrtného života moderny. Aurel Hrabušický hore | |
|
© 2005 Slovenská národná galéria. Všetky práva vyhradené. Web satori.