SNG online

2011
2010
2009
2008
2007
2006

2005
2004

Juraj Bartoš / TS
1. október 2009

Juraj Bartoš

Kurátor výstavy: Aurel Hrabušický
Vernisáž výstavy: štvrtok 1. októbra 2009 o 17.00 hod.
Trvanie výstavy: 2. 10. 2009 – 22. 11. 2009
Kde: SNG Esterházyho palác, Námestie Ľ. Štúra 4, Bratislava
Otvorené denne okrem pondelka od 10.00 do 17.30 hod.

Juraj Bartoš (* 1944, Bratislava) vyrastal v kultúrne vyspelom rodinnom prostredí. Jeho starší brat Peter patrí medzi priekopníkov konceptuálneho umenia na Slovensku, mladšia sestra Zuzana je známou umeleckou historičkou a zberateľkou umenia. Juraj vyštudoval fotografický odbor na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave (1965), spočiatku bol fotožurnalistom, neskôr sa príležitostne uplatňoval v rôznych odboroch úžitkovej fotografie. Nemal ambície stať sa tzv. umeleckým fotografom, fotografiou sa síce živil, ale o členstvo v oficiálnom Zväze výtvarných umelcov, v jeho fotografickej sekcii sa neuchádzal. Znamenalo by to okrem iného podieľať sa na spolutvorbe oficiálnej kultúry a to sa mu ako bytostnému dokumentaristovi priečilo.
Juraja Bartoša ako fotografa odjakživa zaujímali viac ľudia v celej šírke ich prejavov, než umelecké koncepcie. Fotografovanie nechápe ako sebavyjadrenie, tzv. umelecká fotografia, trebárs aj reportážneho typu, je mu bytostne vzdialená. Pripomína niektorých fotografov z Bauhausu, ktorí chceli byť len „cvakajúcimi dokumentátormi“ (knipsende Dokumentierer). Nedávno vyjadril ľútosť nad tým, že fotografia nebola vynájdená už pred niekoľkými storočiami: „Bolo by totiž zaujímavé mať fotografické dokumenty z čias renesancie alebo baroka“. Aj z dejín fotografie si najviac cení osobnosti, ktoré vytvorili veľké cykly fotografických dokumentov, zvlášť Augusta Sandera a jeho veľkolepý, nikdy nedokončený projekt Ľudia 20. storočia. Spisovateľ Alfred Döblin v predslove ku knihe Sanderových fotografií Anlitz der Zeit (Tvár času, 1929) napísal o ňom, že „...píše sociológiu bez toho, aby ju písal“. To isté by mohol povedať aj o Jurajovi Bartošovi – vzťahuje sa to naňho viac než na ktoréhokoľvek iného slovenského fotografa. Fotografia je preňho predovšetkým prostriedkom určeným na zaznamenanie sociálne zakotvenej ľudskej prítomnosti – priamej, fyzickej, ale aj nepriamej, sprostredkovanej znakmi, vzájomnými odkazmi, ktoré nesú v sebe istý zmysel, posolstvo, určené aj pre tých „dnes ešte nenarodených“. Pre Juraja Bartoša je dôležitejšie zachytenie týchto odkazov než vlastný individuálny fotografický prejav. Pred časom sa vyskytol názor, že v jeho diele „ťažko rozoznať nejakú estetiku alebo osobitý štýl“, Bartošov spôsob fotografovania donedávna naozaj vzbudzoval u odborníkov rozpaky, ktoré bránili jeho plnej akceptácii. Až v posledných rokoch sa ľady prelomili, jeho fotografie sa čoraz častejšie publikujú a vystavujú. Zdá sa, že aj spoločnosť dospela k istému stupňu zrelosti – ľudia čoraz viac chápu, že prostredníctvom Bartošových fotografií sa dozvedia niečo viac o sebe samých a že otázky štýlu nie sú v tomto ohľade podstatné.
Napriek tomu sa dá hovoriť ak nie o štýle, tak o istých zvláštnostiach Bartošovej fotografickej metódy. Z jeho záujmu o komplexnosť ľudských prejavov vyplýva aj fakt, že najradšej fotografuje na verejných priestranstvách, v interiéroch vytvára dokumentárne snímky len zriedkavo. Zrejme v širokej vzorke ľudí, pohybujúcich sa vo vonkajšom prostredí, nachádza viac príležitostí na to, aby mohol dokumentovať jednak „módu ulice“ a jednak letmé premenlivé stavy ľudí, ktoré sa dajú zachytiť len vďaka ich anonymite uprostred davu. Ľudia sa menej štylizujú, keď na nich priamo nemieri objektív fotoaparátu. Na verejnosti sa cítia viac poistení pred tým, aby im niekto siahol na dlhodobo utváraný obraz ich osobnosti, obraz ich duše. Preto ich fotograf v rámci svojho prístupu niekedy aj priamo vyzýva k tomu, aby sa aspoň čiastočne otvorili, aby vystúpili zo seba. Z toho vyplývajú Bartošove okamžité portréty jedincov uprostred davu.
Stopy ľudskej prítomnosti, ich nepriamy prejav ho však zaujíma možno ešte viac. Disponuje mimoriadnou citlivosťou voči vizualizácii textu, nezámernému posolstvu obsiahnutému v rôznych textových odkazoch. Viacerí slovenskí fotografi v priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov prejavili zmysel pre paradoxné fungovanie textových odkazov v spoločenskej komunikácii, ale nikto sa tým nezaoberal tak dôsledne ako on. Aj keď teda nie je konceptualistom ako jeho brat, predsa len vidno, že patrí ku generácii, ktorá na Slovensku cez konceptuálne uvažovanie otvárala nové možnosti pre umenie ako také. Nad tým všetkým ale prevláda nevyčerpateľná fascinácia z rôznych znamení ľudskej prítomnosti. Fotografické projekty, Sanderov alebo Bartošov, sa nikdy nedajú dokončiť. Ale na konci svojich úsilí by podobne ako známa postava z československých dejín aj on mohol povedať: ‚Ľudia, mal som vás rád!‘ Ale povedal by to s pobaveným úsmevom.

hore