2011
2010
2008
2007
 
   V Slovenskej národnej galérii je do marca sprístupnená výstava Stratený čas? (20. 12. SME)
O komunizme na plné pecky

20. december 2007
 
Cena pre kurátorku Zoru Rusinovú [SME 07/12/2007]
7. december 2007
 
Stratený čas? Nie, len trochu zabudnutý [HN 19/11/2007]
19. november 2007
 
Stratený čas? Určite nie! [SLOVO 14/11/2007]
14. november 2007
 
Komunistická pohľadnica s Darou Rolins: Nie žart, ale upútavka
4. november 2007
 
Riskovať sa dá – aj v umení
4. október 2007
 
ATELIÉR (HN 06/09/2007)
6. september 2007
 
Analógová kontrarevolúcia (Domino efekt 22/08/2007)
22. august 2007
 
Insita má čaro ( Insita má čaro (PRAVDA 14/07/2007)
14. júl 2007
 
AD RICHARD GREGOR: PARADOX LESA DELFÍNOV .týždeň 25/2007 (Týždeň 02/07/2007)
2. júl 2007
 
Grand Prix Insita putuje do Poľska
26. jún 2007
 
Paradox lesa delfínov ( Týždeň (18/06/2007)
18. jún 2007
 
Moravská galéria prináša dielo Andyho Warhola (Žurnál 07/06/2007)
7. jún 2007
 
Obrazy nielen pre oči (Mosty 05/06/2007)
5. jún 2007
 
Kresby lákali zberateľov (PRAVDA 02/06/2007)
2. jún 2007
 
Bočkayove obrazy klamú zrak (PRAVDA 19/04/2007)
19. apríl 2007
 
Hockney? Výnimočný zážitok (PRAVDA 14/04/2007)
14. apríl 2007
 
Sýty stôl nasýti (dušu) (2007-03-31)
31. marec 2007
 
Inakosť v Slovenskej národnej galérii (Mosty 27/03/2007)
27. marec 2007
 
Ako robil maliar Hockney grafiky (PRAVDA 24/03/2007)
24. marec 2007
 
Cítim sa modro. Aleš (SME, 22/03/2007)
22. marec 2007
 
Zabudnite na horúce L. A. (SME 22/03/2007)
22. marec 2007
 
Všetko najlepšie, Hockney! (HN 19/03/2007)
19. marec 2007
 
Bludní Holanďania stále lákajú (PRAVDA 07/03/2007)
7. marec 2007
 
Umenie nemôže žiť vo vzduchoprázdne (Parlamentný kuriér 22/01/2007)
22. január 2007
 
Tvorba Aleša Votavu v Esterházyho paláci (Bratislavské noviny 18/01/2007)
18. január 2007
 
Oko stĺpkom (TV OKO 18/01/2007)
18. január 2007
 
Riskantná forma provokuje (PRAVDA 18/08/2007)
 
Stratený čas? Určite nie! [SLOVO 14/11/2007]
 
2006
2005
 
Nie je všetko len super a go-go-go (Sme, 02/11/2006)
2. november 2006
 
Autor: Jana Kadlecová
 
Legenda českej dokumentárnej fotografie vystavuje v Slovenskej národnej galérii do 12. decembra svoju najrozsiahlejšiu retrospektívu

V Slovenskej národnej galérii predstavujete so 190 snímkami vašu najväčšiu retrospektívu. Vznikol na Slovensku väčší celok?

"Pri fotografických workshopoch na Letnej fotoškole v Poprade som veľa fotografoval, ale nechodil som sem fotografovať. Organizoval som za komunizmu prísne sledované stretnutia a výstavy, kde boli prehliadky zakázaných umelcov. Vtedy som si uvedomil, aké dôležité je prepájať Slovensko a Česko. Samo­zrejme, že som mal veľké problémy."

Aké?

"Hovorili mi, že tomu nebude nikto rozumieť. Pre mňa bola základným princípom originalita. Nemám čas robiť prie­merné veci. Dodnes organizujem v Sovinci výstavy - pre zábavu, nemám to honorované. Predstavte si, že Sovinec má 15 000 obyvateľov a ja z neho cestujem na otvorenie svojej výstavy v Európskej komisii za prítomnosti Barrosa. Preto je život taký krásny a pestrý."

Učíte na opavskom inštitúte. Čo hovoríte mladým ľuďom, že je pri fotografovaní najdôležitejšie?

"Fotografovanie sa nedá naučiť. Buď to v človeku je, alebo nie. Môžem ich naučiť techniku, ale to nie je moje poslanie."

Čo je vaším poslaním?

"Umožniť im fotografovať. Je dôležité naučiť ich, ako pristúpiť k človeku. Mojou témou sú medziľudské vzťahy. Prístup k životu, k jeho filozofii."

Na väčšine vašich snímok je človek. Musíte vedieť, ako s kým komunikovať. Nie je empatia rovnako vrodená ako napríklad vizuálne cítenie?

"Je. Človek urobí veľa fotografií, ktoré majú dokumentárnu hodnotu o človeku. Ale to na dobrú fotografiu nestačí."

Čo robí fotografiu výnimočnou?

(smiech) "Veď to je práve to niečo medzi nebom a zemou. To tam musí nájsť fotograf. A to nesie životná skúsenosť. Študent ju nemá. Nevie, čo je podstatné. Ale to neviem ani ja."

Cítite už, keď fotografiu cvakáte, že toto je Tá Fotografia?

"Áno."

Vytiahnete si film a presne viete, koľká fotografia je tá jedinečná?

"Fotografujem motív, až kým sa nedopracujem k tomuto momentu."

Baví ešte dnes ľudí chodiť na fotografické výstavy? Vládzeme ešte niečo hľadať v obrazoch, keď sme zvyknutí, že významy sa nám podsúvajú samy?

"To neovplyvním. Záleží na divá­koch, či si nájdu čas a priestor, aby si to vychutnali. Už to, že zastavím diváka, je pre mňa významné. Väčšinou diváci výstavami len prejdú. Dnes vníma človek svet oveľa rýchlejšie, sme zaplavení obrazmi a informáciami, no stále si musíme vybrať. S tým sa mení aj dokument. Ja vyznávam klasický, pre mňa je dôležitá myšlienka a obsah. Mladí fotografi idú viac po forme než po myšlienke."

Viac sa dnes cení novotárstvo?

"Presne tak."

Nie sú také fotografie len na jedno použitie?

"Keď sa nápad rozdrobuje, stráca sa. Záleží na umelcovi, do akej miery je schopný posunúť sa ďalej. Všetko tu už bolo. Nemôžete prísť s ničím novým. Len s tým, že dáte veci zo srdca."

Nemajú to dnes študenti fotografie ťažšie, keďže sa ich vizuálny cit formuje v ére vizuálnej tyranie?

"Majú. Nezávidím im to, ale prešiel som tým istým."

Ešte nedávno bol fotoaparát niečo exkluzívne, dnes má digitál mnoho ľudí. Nie je to pre mladého nadšeného fotografa dezilúzia?

"Máte pravdu. Lenže nestačí nafotografovať. Musíte tam dať myšlienku. Inak je to prázdne. Mám veľmi rád fotografie takzvaných nepopísaných ľudí, ktorí nevedia, čo fotografujú. U nich vidím ľahkosť. Ja sa pri fotení šialene trápim. Fotografujem viac než 40 rokov, ale je pre mňa utrpenie nájsť niečo len tak na ulici, čo by som mohol nafotiť. Je to ťažký boj sám so sebou. Bolí to."

Keby to tak bolelo, asi by ste to nerobili 40 rokov.

"To je vnútorné trápenie, ktoré máme radi. Keď vezmem foťák do ruky, stane sa zo mňa iný človek. Milujem to. Pred revolúciou to bol spôsob, ako som mohol vyjadriť svoj postoj k svetu. Vtedy sa musím sústrediť na detail. Normálne vnímame svet globálne, ale pri fotografovaní sa vpíjate do očí, do situácií. Hľadáte, konfrontujete sa, stále dávate veci do súvislosti, a to je nádherné. Prežívate svet úžasne intenzívne, pretože ho musíte vnímať inak. Intenzívnejšie."

Intenzívnejšie? Veď fotoaparát vytvára bariéru medzi fotografom a realitou.

"To chcem práve zrušiť. Musím vytvoriť atmosféru, pri ktorej objekt zabudne na fotoaparát. Aby to bol i pre neho zážitok. Nie som schopný fotografovať, ak by človek protestoval. Mám malý nenápadný foťáčik, o ktorom si myslia, že je to zastaraný črep, ale je to posledný model Leicy, technicky dokonalý."

Digitálny fotoaparát nemáte?

"Nie, ani blesk."

O vás existujú mýty, vraj ste sparťanský fotograf. Študenti si pri vás vyvolávali filmy v dažďovej vode, zakazovali ste im blesky. Aby dokázali fotografovať, aj keby bol koniec sveta.

(smiech) "To sú teda krásne mýty! Ale to už sa preháňa."

Určite? Vraj ste na fotoškole pracovali v krutých podmienkach.

"Ale v živote musíte prijať podmienky také, aké sú."

Ako pristupujete k ľuďom, aby sa cítili otvorení?

"Ľudia sú v podstate sami. Samota ich strašne ťaží. To psychologicky využívam. Pri fotografovaní nemusím veľa hovoriť. Naopak, fotograf je ten, ktorý musí počúvať. Najdôležitejšie je byť pokorný. Nikto o vás nesmie vedieť, že ste veľký fotograf. Najradšej pracujem tam, kde ma nikto nepozná. Pre mňa je fotografovanie najmä komunikácia o živote. Vznik fotografií je nadstavba."

Pokora sa dá naučiť?

"Nedá. Človek musí dozrieť. Na druhej strane mladý človek má energiu, otvorený svet, nemá ešte rany. To všetko človeka formuje."

Čo robí digitalizácia s vizuálnym vnímaním?

"Digitálna fotografia umožňuje nafotografovať veľa materiálu. Fotograf nemusí šetriť políčkami, hľadať, nemusí nad záberom toľko premýšľať. Pracuje viac s náhodou. Tým, že nemusíte premýšľať, vnímate svet inak. Nechcem povedať povrchne, ale inak. A preto sú aj fotografie iné. Ja zatiaľ k tomu nemusím pristúpiť."

Vaši študenti to majú ťažké. Byť deň vo fotokomore, keď tí s digitálom sú vonku a fotia.

"Keď som robil túto výstavu, uvedomil som si, aká je dôležitá fotokomora."

Vy ste ich zväčšovali?

"Áno, okrem tých veľkých. V poslednom čase som nazväčšoval asi 2000 fotiek. Je to nádherná práca. Je úžasné, že fotografiu pri zväčšovaní dotváram. Je to magické, ľudia sa ochudobňujú, keď ju nerobia."

Čo vám prekáža na digitálnej fotke?

"Uniformita, dokonalosť, ktorú stroj dáva. Mám pocit, akoby tie fotografie boli všetky rovnaké. Mám študentov, ktorí digitál používajú. Sloboda je to najkrajšie, čo nás stretne. Nechcem ju študentom obmedzovať."

Nedávno objavený český fotograf Tichý hovorí, že krása vo fotografii vzniká, keď urobíme niečo nedokonalé, chybičku. Súhlasíte?

"Áno, ale príde mi tam nechtiac, napríklad, keď zlé zaostrím, alebo keď mám veľké zrno, alebo niečo nesedí v kompozícii. Smerujem k vyzneniu. V súčasnosti je trend k neosobnej výpovedi, nechať skutočnosť takú, aká naozaj je. Pre mňa je to skutočne málo."

Čo je pre vás dosť?

"Aby tam bol môj rukopis. Inak to môže urobiť každý stroj. Ale to pre mňa nemá zmysel. Je to teraz nejaká vývojová a tendenčná vlna, ale podľa mňa sa to opozerá. Prekáža mi, že sa tam stiera osobný prístup. Ale rešpektujem to."

Takže ste vyznávačom klasického dokumentu, lebo umožňuje byť subjektívnejším?

"Presne tak."

Ako dnes s odstupom času vnímate spor so štátnou bezpečnosťou?

"Na to sa nezabúda. Preto som pokorný. Jeden deň som bol riaditeľom školy, druhý väzňom. Jeden deň môžete byť king, druhý deň nabúrate a ste na vozíku. Po revolúcii som pracoval na téme drogy a vedel som, čo väzni prežívali. Nie je všetko len super a go-go-go."

Na tejto výstave máte aj fotografie z iných krajín. Cestovali ste, lebo ste hľadali nové témy a vizuálne podnety?

"Desať-dvadsať rokov som fotografoval v rovnakom prostredí. Moja metóda je vracať sa na to isté miesto a prehlbovať to. Zrazu som cítil, že sa opakujem. Bola revolúcia a keď mi ponúkli prvé zahraničné projekty vo Francúzsku, prijal som to. Keď som sa vrátil, pozeral som sa novými očami na môj kraj."

Je dôležité odchádzať na to, aby sme si udržali čerstvé oko?

"Presne tak. Pre mňa sú dôležité témy, ktorým sa venujem - medziľudské vzťahy a téma práce. Pred revolúciou bolo veľmi sprofanované fotiť baníkov, poľnohospodárov či schôdze. Bolo to podradné. Ja som si ich koncepčne vyhľadával. Tam sa ľudia najviac prejavujú. Teraz mi napríklad niektorí vyčítajú, že sa venujem hendikepovaným ľuďom."

Prosím?

"Slávni fotografovia sa tej téme vyhýbajú, je to pre nich podradné, nefotografovateľné. Tvrdím opak: vyzerajú to byť veľmi jednoduché témy, urobiť to ľudsky a nie paparazziovsky a sentimentálne, je šialene ťažké. Dnes je to potrebné, pretože nie všetci sme mladí a zdraví."

Chce táto doba vidieť utrpenie?

"Nechce. Ale dokumentaristi musia na to upozorňovať. Som angažovaný fotograf v sociálnych oblastiach. Nehanbím sa za to."

Prekáža vám spoločenské zatváranie očí pred slabšími?

"Preto to robím. Je mi jedno, či ma ohovárajú. Ja tomu verím. Aj vy robte to, čomu veríte."


Foto:
Jindřich Štreit (1946, Vsetín na Valašsku) fotograficky zachytáva život na dedine. Pracoval ako riaditeľ školy v Sovinci, v roku 1982 vzbudili jeho fotografie pozornosť tajnej polície. Štreit sa za to dostal do väzenia a mal zakázané fotografovať. Lenže, fotografoval do šuplíka a po roku 1989 začal postupne vyučovať fotografiu na FAMU a na Institute tvůrčí fotografie v Opave. Patrí v súčasnosti k najuznávanejším českým dokumentárnym fotografom.
Jindřich Štreit: Vozičkár.


 
hore

 
 

 

 

 

  © 2005 Slovenská národná galéria. Všetky práva vyhradené. Web satori.