 |
 |
 |
 |
 |
|
2011
2010
2009
2008
2007
2006
|
Smútočné oznámenie 23. apríl 2006 - apríl 2006 V nedeľu 23. apríla nás po dlhej a úmornej chorobe vo veku nedožitých 63 rokov opustil náš kolega, významný historik umenia PhDr. Igor Gazdík. Bolo to ako keby včera, príjemné letné odpoludnie na Dunaji, keď nás, niektorých najbližších kolegov a priateľov pozval na oslavu svojich 60tych narodenín. Tešil sa spolu s nami, žiaril elánom, optimizmom, rozprával nám o plánoch do budúcnosti... Choroba ich navždy zastavila. PhDr. Igor Gazdík sa narodil 15. augusta 1943 v Bratislave, po ukončení gymnazia študoval dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktoré ukončil roku 1969, rigoróznu skúšku zložil v Brne. Jeho profesionálny nástup sa kryl s rokmi zlomu, kedy bol potlačený obrodný demokratizačný proces a nastúpila normalizácia. Mal to šťastie, že ešte zažil posledné chvíľky slobody – rýchlo stihol sa vyprofilovať ako teoretik nastupujúcej – dnes by sme povedali – „konceptuálnej“ umeleckej generácie. Ako kritik s vyhraneným názorom uvádzal debuty budúcich osobností ako napr. Júliusa Kollera, Rudolfa Sikoru, Juraja Meliša, na pôde povestnej Galérie mladých na Mostovej ul. v Bratislave, z ktorých sa čochvíľa mali stať umelci tzv. neoficiálnej výtvarnej scény. Aj Igor Gazdík sa ocitol medzi tými, ktorí museli za svoje umelecké a občianske postoje platiť a pykať, ktorých čakali ústrky, postupné vylúčenie z výtvarného diania, obmedzenia a zákazy odbornej, publikačnej a kurátorskej činnosti. Roky 1969 až 1989 strávil na Umenovednom ústave Slovenskej akadémie vied, kde sa spočiatku venoval výskumu a písaniu. Dovoľte mi malé osobné odbočenie: práve tam som sa s ním začiatkom 80. rokov zoznámila, niekoľko rokov po tom ako bol degradovaný z pozície odborného pracovníka do pozície knihovníka, napriek tomu na profesiu historika umenia nezanevrel a venoval sa jej aj cez mnohé „vonkajšie“ prekážky stavané vtedajším režimom. Roku 1984 publikoval na tú dobu odvážnu štúdiu o modernej slovenskej kresbe v časopise ARS, ktorá mu spôsobila nemálo problémov. Bol jedným z mála, ktorý napriek tomu, že mal na starosti knižnicu, nás ako mladé kolegyne, neoficiálne uvádzal do problematiky neoficiálneho umenia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, ktoré sledoval a uvádzal na komorných, poloverejných a neverejných fórach. Tu vznikla aj – na tie roky – jedinečná monografia diela Ernesta Zmetáka s objavnými interpretáciami a komparáciami, ktorého dielom sa roky zaoberal. Rok 1989 ho prirodzene znovu vrátil do víru výtvarného a politického diania, znovunadobudnutá sloboda ponúkla nové, veľké možnosti. Stal sa spoluzakladateľom a voleným predsedom novozriadenej Asociácie teoretikov, kritikov a historikov výtvarného umenia, šéfredaktorom prvých výtvarných novín na Slovensku – dvojtýždenníka Profil súčasného výtvarného umenia, v rokoch 1990-1993 vykonával funkciu predsedu Slovenskej výtvarnej únie. Bol členom viacerých rád, komisií a odtiaľ bol už iba krôčik k inému politickému zaangažovaniu: v X. volebnom období, v júni 1992 sa stal poslancom Národnej rady Slovenska. Po tomto životnom intermezze sa však vrátil k tomu, čo mu sedelo najlepšie – k histórii umenia. Celoživotným koníčkom, zberateľskou vášňou a kunsthistorickou láskou Igora Gazdíka boli knihy – „knižočky“, ako ich familiárne zvykol volať. Bolo možno paradoxom jeho života, že napriek spomínanej profesionálnej „degradácii“ sa mu vlastne stali osudom. V ich labyrinte našiel svoju „tému tém“ – krásnu knihu, ktorú nielen uvzato a trpezlivo zbieral, ale krok za krokom mapoval jej dejiny a podoby. Hlavne v posledných rokoch, keď svoj profesionálny umelecko-historický osud ako kurátor zbierky grafiky spojil so Slovenskou národnou galériou. Krásnej knihe, bibliofíliám a ilustráciám tu venoval niekoľko výstavných a katalógových titulov, tešil sa, že ako člen komisie pre známkovú tvorbu pomohol na svet novým – krásnym – slovenským umeleckým známkam. Nemal rád chvat, aj v práci uprednostňoval pohodu, pokoj, sústredenie. Možno sa jeho knihy, výstavy, texty rodili na náš dnešný čas pridlho, ale boli neobyčajne precízne, dôkladné, presné. Bola to devíza, ktorá sa dnes stáva vzácnosťou. Na stole mal rozrobené ďalšie knihy a projekty, na ktorých pracoval temer do poslednej chvíle. Ostali nedopísané, tak ako predčasne sa uzavrela a ostala nedopísanou kniha jeho života... Milý Igor lúčim sa s Tebou v mene Tvojich kolegýň, kolegov a priateľov zo Slovenskej národnej galérie. Česť Tvojej pamiatke! Katarína Bajcurová hore | |
|
© 2005 Slovenská národná galéria. Všetky práva vyhradené. Web satori.