SNG online

2011
2010
2009
2008
2007
2006
2005

Reštaurované dielo zo zbierok SNG. Jan Mertens ml., dielňa: Triptych Klaňania troch kráľov. 1520-1530
16. september 2004 - 31. máj 2005

Miloš Dohnány a jeho tvorba
4. november 2004 - 31. január 2005

Reštaurované dielo zo zbierok SNG
Christian Rugendas podľa Johanna Lorenza Haida: Univerzitná téza františkánskych frátrov s motívom kajúceho sv. Petra. 1738
1. jún 2005 - 31. december 2005

No Code. Talianske súčasné umenie
3. jún 2005 - 28. august 2005

Mária Bartuszová. Cesta k organickej plastike
15. jún 2005 - 2. október 2005

Miesto zázrakov. Premeny barokového oltára
24. jún 2005 - 28. august 2005

Slovenský mýtus
29. september 2005 17:00 - 5. marec 2006

Jedinečná krajina.Taliansko, fotografie 1900–2000
21. október 2005 - 30. december 2005

2004
2003
2002

Cín – argentum pauperum
Vodné kasárne, 2. poschodie, sála č. 7
15. marec 2005 - 5. jún 2005

Koncepcia: Ágnes Schramm

Archeologické nálezy z obdobia antiky i stredoveké artefakty dokumentujú veľkú obľubu a široké možnosti využitia tohto materiálu. Boli to predovšetkým charakteristické vlastnosti ako mäkkosť, lesk a farba, ktoré ho predurčili stať sa stabilnou súčasťou nielen inventárov bežných domácností už v ranom stredoveku, ale aj liturgickými pomôckami obradných úkonov, od polovice 16. storočia najmä evanjelickej a reformovanej cirkvi (kalichy, kanvičky, svietniky, cibóriá).
Cinárstvo sa začalo udomácňovať aj na dnešnom území Slovenska po odkrytí cínových ložísk v našej teritoriálnej blízkosti v českom Rudohorí (Slavkov) v 10. storočí, i keď najviac sa ho privážalo od 15. storočia zo Sliezska, a najrozšírenejšie bolo v 17. – 18. storočí. Najvýznamnejšími strediskami cinárskych cechov boli Bratislava, Košice a Levoča, pričom boli časté aj rakúske, české a nemecké importy z dielní vo Viedni, Salzburgu, Plzni, Prahe a v Norimbergu.

Najokázalejšími výrobkami cinárskych majstrov boli reprezentatívne veľkorozmerné podnosy a kanvice, zhotovené na objednávku pre rôzne cechy a radnice ako dary a slávnostné predmety. Podnosy po stáročia nemenili svoj tvar a zručnosť majstra sa prejavovala na obvodovom dekóre s bohatou kresbou (kvety, palmety, zvieracie a heraldické motívy). Cechové kanvice, ktoré dosahovali často takmer jeden meter, boli nielen pýchou spoločenstva, ale predstavovali aj jeho bohatstvo, moc a postavenie. Každý cechový majster mal aj svoju čašu zdobenú pestrou gravúrou s názvom cechu a menom vlastníka. Tieto kusy zhotovovali cinári podľa rovnakých foriem ako každodenné predmety.

Historicky najstarším a zrejme aj najrozšírenejším artiklom sú cínové nádoby na jedlo a pitie. V európskych krajinách sa udomácňujú pravidelné stravovacie návyky už od stredoveku. Každý člen rodiny má svoj tanier, hrnček a lyžicu, ktorý používa na požívanie denného jedla. Aký význam sa im prikladal, dokazuje aj to, že v rodinách boli počas niekoľkých generácií predmetmi dedičstva.

Postupom času sa stávajú riady a príbory, aj v dôsledku zmeny spoločenských konvencií a historických slohov, mnohotvárnejšími a početnejšími. Taniere, podnosy, misy, dózy a hrnčeky na servírovanie a konzumáciu jedál, rovnako ako naberačky a lyžice, boli sortimentom cinárskych dielní. Krčahy, kanvice a kalichy v takmer neprehľadných variáciách ponúkali cinári po stáročia. Medzi najmladšie patria kanvičky a šálky na kávu a čokoládu v nadväznosti na dovoz a obľubu týchto lahôdok v Európe.

Kedy vznikol prvý cínový tanier, sa dnes ani nedá dokázať. Tvarom však pripomínal oválny krajec chleba a cinárski remeselníci ho výnimočne neodlievali, ale zhotovovali údermi kladiva, pričom sa stával symbolom zručnosti i skúškou majstrovstva. V 17. storočí sa vyrábali aj štvorcové a hranaté taniere a smerovanie k okrúhlej forme s hlbším dnom a k širokému okraju bol pozvoľný. Najpočetnejšie sa zachovali taniere s vlnitým, tzv. barokovým okrajom, ktoré sa v tejto typológii vyrábali ešte aj v 19. storočí.

Vo vzorníkoch cinárskych cechov 16. a 17. storočia sú bohato zastúpené aj hrnčeky rôznych tvarov, veľkosti a dekóru. S honosnou výzdobou sa stávali po stáročia obľúbeným svadobným darom a v jednoduchej verzii patrili k neodmysliteľnej súčasti vojenskej výstroje rovnako ako lyžica.

V 15. a 16. storočí dochádza k istej špecializácii cinárov podľa profilu výrobkov (kanvice, lyžice, sudy, truhly), ale stáva sa, že lyžice, v dôsledku rýchlej opotrebovanosti, si v domácnostiach odlievali aj sami.

Cínový riad sa stáva v kuchyni nevyhnutnosťou. Súdky, hrnce, panvice, kade na umývanie, lieviky, stojany na lyžice, rôzne odmerky pre najrozličnejšie spôsoby prípravy a uskladnenie stravy a potravín, fľaše, kanvice a krčahy na nápoje.

Medzi úžitkové i ozdobné predmety patrili svietniky, ktoré najmä v období baroka majú evidentné profánne a sakrálne odlišnosti nielen vo svojej veľkosti, ale predovšetkým výzdobe.
Výroba úžitkových i ozdobných cínových predmetov dosahovala svoj rozmach ešte aj v prvej polovici 19. storočia. Tvary boli jednoduché, triezve a veľmi kvalitne remeselne spracované. Obrat nastal v jeho druhej polovici, keď v súvislosti s historizujúcimi vplyvmi sú cínové nádoby síce bohatšie zdobené než pôvodné vzory, ale všeobecným úpadkom remesiel v dôsledku šíriacej sa priemyselnej výroby cinárstvo výrazne upadá na kvalite. Zároveň z dôvodu nezáujmu konzumentov zaniká takmer úplne, avšak paradoxne sa stáva v závere 19. storočia predmetom záujmu zberateľov jednotlivcov i muzeálnych pracovníkov.

Do zbierky SNG sa dostali prvé artefakty z cínu až v 60. rokoch 20. storočia po založení Kabinetu úžitkového umenia a priemyselného výtvarníctva v roku 1960. Prvou akvizíciou bol početný súbor od súkromného majiteľa, ktorého súčasťou bolo aj desať tanierov s barokovým vlnitým okrajom od brnianskeho kanvára Christiana Hirscha. Cinárskym majstrom sa stal v Brne roku 1800, čo môžeme usudzovať podľa trojitých značiek vyrazených na plochom dne. Súčasťou tohto sú aj dve kanvice hruškovitého tvaru s hladkým plášťom na podkasanej nohe so stuhovým uchom, tiež z brnianskych dielní.

V 70. rokoch uplynulého storočia sa uskutočnilo niekoľko nákupov od evanjelických a. v. a rímskokatolíckych farských úradov z regiónu Spiša (Spišská Belá, Úloža, Poprad). Medzi najstaršie nádoby patrí závitová fľaša od majstra MM, označená rokom 1670. Podobné sa užívali v 17. storočí aj v Norimbergu, odkiaľ ich cinári v rôznych obmenách veľkosti a proporcii exportovali do celej Európy.

Obraz o dekóre plášťov rôznych nádob na tekutiny v 18. storočí nám dotvárajú dva extrémne vzory. Korbeľ na pivo od levočského majstra Wolfganga Michala Dapperta z 1. polovice 18. storočia má bohatú gravírovanú výzdobu po celej ploche, ktorá prezrádza jeho kresliarsku zručnosť. Kanvica, ktorú donor Christian Hoffmann venoval roku 1760 evanjelickému kostolu v Poprade, má na valcovitom plášti vyrytú pri hornom a dolnom okraji len skromnú dvojitú kruhovú ozdobu. Do tohto časového obdobia patria aj tri stolové jednoplamenné svietniky s typickým balustrovaným nodusom na trojlaločných nohách ukončených štylizovanými zvieracími labkami.

V 70. rokoch minulého storočia bolo kúpených aj od súkromných majiteľov niekoľko interesantných solitérov z hľadiska proveniencie, typológie aj dekóru. Zatiaľ nezodpovedanou zostáva otázka pôvodu autorstva rozmernej kanvice, ktorá nie je opatrená žiadnou cinárskou značkou. Na podkasanej nohe sa nachádza kónický valec v dolnej časti s gravírovanou bordúrou s florálnym motívom. Na čelnej strane plášťa je umiestnený erbový štít v rolverkovej kartuši, ktorý bude predmetom ďalšieho bádania. Hladké stuhové ucho konvenuje jednoduchej zarážke a miskovitému vrchnáku.

Zo 17. storočia pochádza aj šesťboká závitová fľaša, ktorej plášť pokrýva venovanie v latinčine s datovaním 1697 a umiestnené v bohatom ornamentálnom rámci podopieranom dvoma levmi. Z ďalších znázornených insígnií (ovčie rúno a tri skrížené kožušnícke nože) môžeme usudzovať, že sa jedná o objednávku alebo dar pre majstra kožušníckeho cechu v Turci Johanesa Simonidesa. Holba na víno s vybíjaným a rytým dekórom, podľa iniciál a vročenia 1680 patrila pravdepodobne murárskemu majstrovi. Nečitateľná značka na dne nádoby nám neumožňuje presnú identifikáciu majstra cinára ani jeho pôsobisko.

Od roku 1770 na základe dekrétu panovníčky Márie Terézie bola okrem majstrovskej značky povinná aj značka kvality, ktorá zaručovala povolený pomer cínu a olova vo výrobkoch. Najkvalitnejší cín sa produkoval Hornom Slavkove a z tohto pohľadu je tanierik z 18. storočia unikátny, pretože je opatrený tromi značkami, ktoré znamenajú aj domovskú príslušnosť majstra cinára I.C.Z. k tomuto mestu.

Ostatná akvizícia cínových nádob je nákup od súkromného majiteľa v roku 1994. Tanier typu kardinálskeho klobúka odlial cinár CL, ktorý sa stal majstrom v roku 1695. V šľachtickom erbe ďalšieho taniera je vyznačený aj rok 1510. Tri cinárske značky na dne sú na pohľad neidentifikovateľné. Pri ďalšom skúmaní bude potrebné vychádzať z podoby heraldických znakov. Do tohto súboru patria i dve závitové fľaše oktogonálneho a šesťbokého tvaru z 18. storočia, ktoré slúžili na uskladňovanie mlieka, kvasníc alebo medoviny. Výrobca jednoplamenného oltárneho svietnika majster PN mal cinársku dielňu v 18. storočí asi vo Viedni. Najčitateľnejšie značenie má kanvica od autora Františka Rixyho ml., ktorý sa stal cinárskym majstrom v roku 1826 v Prahe, kde aj v roku 1876 zomrel.

Zbierka cínových artefaktov v SNG je odbornej aj laickej verejnosti pomerne neznáma. Prítomná výstava poskytne návštevníkom, zberateľom i všetkým milovníkom krásnych predmetov estetický zážitok z tvarového spracovania, výzdoby a tajomného fluida každodenných i slávnostných, civilných aj sakrálnych doplnkov a riadov používaných v dávnejšej aj novšej histórii.

hore