SNG online

2011
2010
2009
2008
2007
2006

2005
2004

STRATENÝ ČAS ?
Slovensko 1969 – 1989 v dokumentárnej fotografii
30. október 2007

Tohtoročný výstavný a edičný projekt Slovenskej národnej galérie má dva hlavné zámery. Jedným z nich je obligátne umelecko-historický: výstava má vyplniť medzery v mapovaní novších dejín fotografie na Slovensku, v ktorých bol fotografický dokument 70. – 80. rokov 20. storočia na Slovensku predstavený len okrajovo alebo nesúvisle. Umelecko-historický zámer však nie je prvoradý. Výstava približuje prostredníctvom fotografie život na Slovensku medzi rokmi 1969 a 1989, teda od nástupu tzv. normalizácie – opätovného pritvrdenia politického režimu po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 – až po udalosti tzv. Nežnej revolúcie v novembri – decembri 1989.
V tomto období sa na kultúrnej scéne preferovali rôzne verzie arteficiálnej, zvýtvarnenej fotografie, ktorá sa usilovala (hoci márne) vyrovnať sa výtvarnému umeniu. Vďaka tejto snahe ale bola prijateľnejšia pre oficiálnu kultúru než fotografický dokument, ktorý už svojou povahou nemohol vždy poskytnúť ideologicky neškodný obraz spoločnosti. Dnes už možno povedať, že práve dokument priniesol do slovenskej fotografie hodnoty, ktoré časom nevyprchali. Výstava na jednej strane nadväzuje na podobné sebapoznávajúce projekty, ktoré prebehli v okolitých postkomunistických krajinách, na druhej strane chce zdôrazniť špecifickú situáciu Slovenska samotného, ale aj fotografického dokumentu v jeho rámci. Voľba témy vyplýva nielen z prirodzeného záujmu o to, čo sa nás najviac dotýka, ale zohľadňuje aj skutočnosť, že slovenskí fotografi sa do sveta za železnou oponou (až na exkluzívne výnimky ako Karol Kállay) príliš nedostali.
Fotografický dokument bol žánrom, ktorý nebol medzi profesionálnymi fotografmi na Slovensku veľmi obľúbený – ťažko sa ním dalo presadiť vo vtedajšej oficiálnej kultúre. Preto sa najviac rozvinul v rámci neprofesionálnej fotografie, a tak bol, paradoxne, ako tzv. záujmová umelecká činnosť (na rozdiel od dneška) podporovaný štátom. Systém socialistickej osvety podporoval túto „záujmovú činnosť“ predovšetkým materiálne, lenže s jej výsledkami práve v oblasti dokumentárnej fotografie sa často nevedel zmieriť.

Najvýraznejšími autormi fotografického dokumentu boli preto buď čistí neprofesionáli alebo fotografi, ktorí sa profesionálmi stali až neskôr (Stano Pekár, Ivan Lužák, Ondrej Nosál, Ľubo Stacho, Tibor Huszár, Jozef Sedlák, Miro Pokorný a ďalší). Ak sa vyskytli výnimky, tak išlo o autorov, ktorí sa neživili štátom podporovanou tvorbou (Pavol Breier ml., Juraj Bartoš, Anton Podstraský). Na druhej strane práve tento „záujmový“, neprofesionálny základ spôsobil, že fotografi na Slovensku málokedy rozvíjali súvislý dokumentaristický program, a tak fotografický dokument na Slovensku predstavuje skôr súhrn síce pozoruhodných, ale vzájomne príliš nesúvisiacich súborov, a to dokonca v rámci tvorby jedného autora. Kvôli tomu bolo vhodnejšie členiť výstavu a sprievodnú publikáciu skôr podľa príznačných tematických okruhov, ako podľa osobnostného či štýlového hľadiska.
Dokumentaristi sa na Slovensku v prvom rade venovali téme, ktorá bola dedičstvom minulých desaťročí – tradičným formám života, pretrvávajúcim dovtedy v roľníckych a pastierskych vrstvách obyvateľstva. V ich rámci sa totiž uchovávali aj tradičné duchovné hodnoty, ktoré ale rýchlo mizli v dôsledku nezvratných civilizačných zmien. Obrazy života na vidieku sa tak čoskoro stávali obrazmi miznúceho „starého sveta“ a fotografi sa ho snažili ešte na poslednú chvíľu zachytiť. Tento prístup bol však retrovíziou. Pohľad do minulosti obsahoval nevyhnutnú dávku nostalgie a nemohol sa stať základom nových foriem dokumentu. Tie sa objavili predovšetkým v tvorbe autorov, ktorí už dokázali tematizovať nový „socialistický“ spôsob života.
Popri obvyklých pracovných námetoch a portréte v pracovnom prostredí mali slovenskí dokumentaristi v tomto období jeden ešte ďalší nevyčerpateľný zdroj inšpirácie, rituály spojené s „výročným kalendárom“ vládnuceho režimu, zvlášť prvomájové sprievody a iné štátom riadené manifestácie. Takisto kontrast vtieravej a nedbanlivo vyhotovenej propagandistickej výzdoby so stále viac schátralým prostredím našich miest a dlhodobými provizóriami života na sídliskách bývali častou témou slovenských fotografov. Práve z týchto zdrojov sa postupne sformovali užšie väzby medzi dokumentom a konceptom. Viacerí slovenskí fotografi zaznamenávali isté témy čoraz viac podľa pevného až striktne vymedzeného konceptu, alebo pracovali s pojmom, významovou pointou, venovali rovnakú pozornosť textu ako obrazu, prípadne vizualizovali slovné hry. Spojenie „konceptuálny dokument“ sa často a oprávnene používalo v súvislosti s tvorbou Ľuba Stacha, ale mohlo sa takisto týkať aj Ondreja Nosála, Ivana Lužáka, Pavla Breiera ml., Ivana Hoffmana, Jozefa Sedláka, Jána Budaja a ďalších autorov.
Nie náhodou v tom istom čase aj viacerí slovenskí umelci konceptuálnej orientácie čoraz častejšie využívali fotografické médium a dokonca niektoré ich fotomediálne diela, ktoré sa nemohli umiestniť na oficiálnych výstavách, sa objavovali na výstavách fotoamatérov. Rôzne aliancie medzi konceptualizmom a fotomédiom, prípadne fotografickým dokumentom sú azda najzaujímavejším úkazom slovenskej fotografie tých čias.
Popri témach, viazaných na spoločenské formy života a na životné prostredie ako také, sa fotografi prirodzene venovali aj súkromnému životu jednotlivcov, rodín alebo užších sociálnych skupín. Tu sa ukazoval celkom iný, ľudsky prijateľnejší obraz, než pri oficiálnych spoločenských rituáloch.

Akýsi prechod medzi verejnou a súkromnou sférou tvorí zvláštna, pre vtedajší spôsob života príznačná téma „dosť dobrých chlapov“, ktorá napodiv (?) nemá svoj ženský pendant.
Z tohto všetkého by mal postupne vyvstať obraz života na Slovensku medzi rokmi 1969 a 1989, ktorý bol zaiste poznačený stagnáciou a spoločenskou „nehybnosťou“, ale azda nebol celkom „strateným časom“. Veď hodnota jednotlivých ľudských životov nie je až tak závislá od priaznivých či menej priaznivých spoločenských rámcov.

hore