SNG online

2011

Zlatý vek holandskej grafiky
Od Goltzia po Rembrandta
11. september 2010 - 9. január 2011

Intervencie v gotickej zbierke SNG
26. október 2010 - 16. január 2011

Ona je madona...
24. november 2010 - apríl 2011

Maľba po maľbe
Výstava súčasnej slovenskej maľby
9. december 2010 - 6. február 2011

SNG! NOW
14. december 2010 16:30 - 16. január 2011

Industriálna krajina?
Stredoslovenské banské mestá v 16. – 18. storočí
17. december 2010 - 13. marec 2011

VŠADE DOBRE, DOMA NAJLEPŠIE!
NULLE PART AUSSI BIEN QUE CHEZ SOI!
25. január 2011 - 15. február 2011

Miloš Balgavý
Keramikár a dizajnér
22. február 2011 - 24. apríl 2011

2010
2009
2008
2007
2006
2005
2004
2003
2002

Magická architektúra

Insita 2007 - 8. ročník Trienále insitného umenia

Tému tejto sekcie výstavy INSITA 2007 – Magická architektúra, vyjadruje výber obrazov umelcov rôznych národností, štýlov i tvorivého temperamentu. Naším cieľom je ukázať, že majú určité spoločné črty aj prostriedky, hoci sa navzájom nepoznajú, a požiadať tiež diváka, aby posúdil, či by títo umelci mohli tvoriť súrodú skupinu a pritom mohli zostať individualitami. Náš titulok asociuje insitné umenie s konštrukciami, ktoré sú zastúpené čisto imaginárnymi stavbami – hradmi, palácmi, chrámami, pagodami, železničnými stanicami, kaštieľmi, mestskými blokmi, vežami, pomníkmi, ako aj utopickými mestami a víziami fantazmagorických metropol.
V protiklade k tým ambicióznym trojrozmerným konštrukciám klasifikovaným ako architektúra outsiderov – ako je Ideálny palác francúzskeho poštára Ferdinanda Chevala alebo Zrkadlový dom amerického samotára Clarenca Schmidta – sú budovy predstavené na tejto výstave všetky imaginárne a čisto špekulatívne. Keďže maliar sa vôbec nepotrebuje držať praktických pravidiel, platiacich pre stavbu skutočných budov, architektúra, ktorú maľuje je bezbrehou improvizáciou, veľmi imaginatívnou a extravagantnou, často čudnou či ezoterickou. Kritériom výberu bolo, aby každá vizuálna výpoveď ohromila diváka svojou intenzitou, invenciou a excentricitou. Obrazy, ktoré sme vybrali, zastupujú všetky oblasti insitného umenia – ľudové, naivné a umenie outsiderov, pričom sa náš výber obmedzil na ich kresby a maľby.
Francúzsky etnograf Marcel Mauss vo svojej štúdii „Všeobecná teória magična“ (Esquisse d’ une théorie générale de la magie, 1902) dospel k záveru, že na magično a jeho sprievodné, z viery vychádzajúce systémy treba nazerať ako na sociálny fenomén založený na „kolektívnej syntéze a spoločnej viere – bez akejkoľvek odchýlky – v pravdu určitej myšlienky, účinnosť určitého gesta“. Magické myslenie môže spontánne vznikať z mimovoľných impulzov a túžob jednotlivca, a predsa jeho vonkajšie uplatnenie a formalizácia sa opierajú o určitú formu sociálneho konsenzu. Ale je možné, že neexistuje nič také ako magično založené na čisto individuálnom a súkromnom základe? A ak áno, ako môžeme posúdiť jeho účinnosť? Zdá sa, že túto otázku nemožno oddeliť od toho, koľko významu dokážeme pripísať subjektivite a spôsobu, ktorým formuje chápanie sveta jednotlivcom a jeho vzťah k nemu.
Nečakáme, že v činnosti dnešnej skeptickej až agnostickej spoločnosti nájdeme veľa magična, pretože už nemôžeme predpokladať, že jestvuje nejaká rozšírená viera v magické koncepcie. V našom storočí je málo takých, čo veria v nadprirodzené bytosti, moc určitých osôb (mágov alebo šamanov), ktorí vedia predviesť úžasné premeny a v neviditeľný vplyv zvláštnych predmetov, budov alebo miest. Magično je passé, je to neúčinný, staromódny systém, ktorý vzbudzuje nedôveru. Ale i tak sa pohybuje na hrane nášho moderného vedomia ako akýsi duch – duch , ktorý by sa mohol vrátiť a strašiť nás. Lebo existujú ľudia, veci, miesta a príležitosti, ktorých neobyčajná aura spochybňuje našu každodennú činnosť čo do predpovedateľnosti alebo poznateľnosti reality. V poézii, divadle a umení, a niekedy i pri cestovaní po cudzích krajinách sa občas vynorí priestor, v ktorom môžu pretrvávať náznaky čara, ako sa keby na okrajoch normálnosti ešte vždy vznášal takmer autentický zvyšok magična.
Ak uplatníme koncept magična v oblasti umenia, ihneď si všimneme jeho príbuznosť s fenoménmi, ako sú vízie, sny a snívanie, ktoré vedú k vizuálnym obrazom rozličného druhu. Za normálnych okolností považujeme takúto obrazotvornosť za nehmotnú a neuveriteľnú a neváhame ju označiť za neskutočnú. Ale psychoanalytické a iné prieskumy v ríši podvedomia samozrejme vyburcovali v našej kultúre metaforický potenciál, ak nie rovno pravdivosť takéhoto materiálu, pričom vysoko imaginatívne umelecké diela otvárajú zóny nachádzajúce sa za obzorom našich materiálnych starostí. Skrátka, potenciál pre magično možno cítiť v umeleckej tvorbe, pretože ak sa pozeráme na obrazy, máme sklon potlačiť našu kritickú pozornosť a prijať hodnotu, ktorá je v skutočnosti iba hypotézou alebo zázrakom. Zakladateľ magického idealizmu, romantický básnik Novalis si raz napísal do poznámok, že umelci a básnici sú ľudia pripravení zaobchádzať s vonkajšími objektmi ako by to boli myšlienky a pristupovať k myšlienkam (interné objekty), ako keby boli realitou. Táto myšlienka sa kryštalizovala v surrealistickom motte André Bretona: „Imaginárne je to, čo smeruje k reálnemu“.
Podľa môjho názoru táto výstava predstavuje veľkú rôznorodosť architektonických objektov, ktoré vznikli v oblasti insitného umenia. Je charakteristické, že všetky tieto invencie sa vyvinuli vo sfére predstavivosti pri súčasnom ignorovaní architektonickej konvencie – pretože ozajstní architekti sa musia prinajmenšom podrobovať zákonu zemskej príťažlivosti a rešpektovať praktické obmedzenia pri výbere či vlastnostiach materiálov, napríklad pružnosti. Maľby umelcov, ktorí pracovali s médiami, ako Augustin Lesage and Madge Gill, zobrazujú mimozemské chrámy a paláce, ktoré by sa nikdy nemohli presťahovať do nášho praktického sveta. Ak by sme mali hádať z čoho sú postavené, povedali by sme, že používajú materiál, aký veda nepozná, čosi veľmi paradoxné, akúsi nehmotnú hmotu. Invencie Aloisa Weya môžu pripomínať isté miesta v jeho rodnom Švajčiarsku, ale ako architektonické objekty nemajú zakotvenie na Zemi, ktorú poznáme a svojou nereprodukovateľnosťou by pokorili väčšinu aj tých najschopnejších inžinierov. Uzavreté miestnosti, výklenky a tunely, ktoré vytvárajú prostredie podobné žaláru, ktoré maľuje Martín Ramírez sú pochopiteľné len v priestorových a časových dimenziách oddelených od tých našich. Jean-Pierre Nadau si vo svojich kresbách popúšťa uzdu fantázii a šliape na akýkoľvek zmysel pre realitu pri stavbe budov, v ktorých vidíme ľudí, ako sa šťastne prechádzajú a schádzajú. V Nadaouových predstavách je veľa skrytého humoru, ale vtip tkvie v tom, že my ako diváci sme zmanipulovaní tak, že sa nám tieto absurdné miesta zdajú reálne. Zato Drago Jurak produkuje bujné pagody a paláce umiestnené na zvláštnych úrovniach, čo naznačujú bezstarostné čary schopné dať dohromady nespočetné utopické perspektívy. Ako poznamenali americkí architekti Donlyn Lyndon a Charles F. Moore vo svojej štúdii o účinku architektonického detailu „Palác spomienok“ (1994), „ornament čistí hlas štruktúry“. Jurakove rozochvené a kypré ozdoby, akoby šepkajú divákovi extatickým a mimozemským tónom o snívaní.
Ja tvrdím, že takého magické štruktúry vypracované v starostlivých detailoch sa zdajú také vážne a presvedčivé, že nás zvádzajú myslieť si že existujú – nejako a niekde. Dokonca súčasne s tým, ako ich časť nášho vedomia odmieta, že sú „nemožné“, inú časť láka možnosť podľahnúť atmosfére pravdivosti alebo tomu, čo Vladimír Malekovič vo svojej eseji „Povaha primárneho umenia“ (1974), nazýva „halucinačnou presnosťou výrazu“. Maniacky cestovateľ Adolf Wölfli založil veľa svojich architektonických návrhov na imaginárnych cestách po Severnej Amerike a popri rieke Amazonke, pričom tvrdohlavo vymenúval tie, ktoré zdanlivo potvrdzujú jeho vízie ako skutočnosť. Burcujúce architektonické návrhy Hermana Bosserta a Marcela Storra sa dajú vysvetliť aj ako zveličené zobrazenie štíhlych veží a fiál, ktoré spájame s gotickou sakrálnou architektúrou, a predsa, ako zobrazenia zachádzajú tak ďaleko, že narúšajú náš sklon rozoznať v nich čosi známe, namiesto toho nás nútia veriť, že sme kdesi inde, odrezaní od toho, čo poznáme. Odcudzenie (dépaysement) je pocit, aspoň momentálny – že nás vzali na mentálnu cestu do ríše, oddelenej od tej, kde zostáva naše telo. Taká cesta môže vyvolávať strach, ale aj dodať energiu. Vizionárske obrazy Emanuela Navratila sú ako letecké fotografie, ktoré mapujú nový svet. Ako diváci sa vznášame vysoko nad týmito šialene symetrickými zhlukmi v bezváhovom stave hypnotizovaní do viery v potrebu nereálneho. Navratilove vzory podobné mandale môžu dokonca vyvolávať pocity zbožnej úcty, ako keby sa nás zmocnili posvätné čary.
Franz Huestedde vytvára v mnohých svojich architektonických obrazoch stereotypnú predstavu zarovnaných výšin, akoby kopíroval detskú hračku z lepenky, ktorá bola rozložená do roviny. V uvádzaných kresbách sa jeho obrazotvornosť stáva tajomnejšou a záhadnejšou: zdá sa že prenáša detaily zvnútra akejsi nemenovanej budovy, kde dekorované výklenky a klenuté chodby umožňujú bez odstupu nazrieť do ďalšej miestnosti, ktorá je však tiež vyrovnaná. Na týchto víziách je čosi podvratné, čo sa azda dá vysvetliť tým, že zámerne potláča perspektívu a hĺbku, akoby nás tá imaginárna miestnosť chcel pozvať dnu len nato, aby sa potom prejavila iba ako diagram. Farebné mestá, ktoré vysníval Yeshayahu Scheinfeld sú očividne éterickejšie. Ako krehké vystrihovačky signalizujú poloabstrahovanú dimenziu bytia a pripomínajú chimérické bydlá, ku ktorým nie je normálny prístup.
Jemné maľby hradov Karla Junkera, každý z nich obkolesený obranným rámom nahrubo opracovaného dreva, sa vzťahujú na miesta v jeho rodnom meste Lemgo, ale zjavne menej dlhujú skutočným pohľadom ako predstave vybičovanej do štylizovanej stredovekej ikonografie. Umelci, ako Nikifor, Germain Tessier a Emerik Feješ sa často inšpirujú reálnymi miestami a nebránia sa kopírovaniu starých pohľadníc a fotografií a pritom ich transkripcie majú úplne subjektívne farby a náladu, každá z nich je maľovaný objekt poznačený umelcovou subjektivitou. Matija Skurjeni predstavuje mierne zveličenú impresiu Marseille, mesta, ktoré kedysi nakrátko navštívil tak, že ozajstné spomienky sú modulované do sladkotrpkého vrtochu, fikcie túžby. Je tu takmer alegorický obraz priebehu nostalgie a divákova investícia do obrazu môže naopak prebudiť ozveny miest, ktoré sme navštívili vo sne alebo azda – ktovie? – v reálnom živote, ale za okolností, ktorých hlavné podrobnosti si nepamätáme.
Willem van Genk v extrémne divadelných dokonca halucinačných interpretáciách svojich stretnutí so skutočnými mestami a stavbami sa bez akýkoľvek škrupúľ zmocňuje menovaných miest a pretvára ich na vlastné gigantické a pulzujúce konglomerácie kolážou a fotomontážou, ceruzkou či štetcom, aby dosiahol monumentálne spojenie bujných prvkov v globálnom celku. Jeho verzia Moskvy sa nepodobá žiadnemu mestu, ktoré sme navštívili, je to výtvor zo zlého sna, netvor s chápadlami, od ktorého v bázni odstupujeme. Ale aj tak, to, čo má spoločné s Megapolisom Georga Widenera, je niečo, čo bezpečne poznávame, asi preto, lebo vlastná skúsenosť z veľkých miest nám mysliach živí novú rušivú mytológiu – vlastne sme už pripravení pozerať na takú umelú štruktúru ako reálnu – či skôr príliš reálnu.
Takéto vizionárske obrazy nás môžu šokovať a zaujať, ale sotva nás donútia natrvalo zmeniť názor, že im chýba vierohodnosť. Museli by sme byť blázni, keby sme mali v dnešnej dobe veriť v magično. Ale kedykoľvek sa oddáme fantázii, podľahneme akémusi dočasnému šialenstvu a šialenstvo vôbec nie je na smiech. Výber prác prezentovaných na tejto výstave by mal komunikovať absolútnu vážnosť vizionárskeho projektu. Ďalej, každý sen, ktorý sa zviditeľní ostatným, je možné bezpochyby budovať ako materiálny záznam série subjektívnych pocitov a musíme pamätať na to, že jedinec prežíva emócie vždy ako absolútne reálne. Ak súhlasíme, že jednotlivec má právo veriť vo svoje súkromné magično, je to prvý krok k Maussovej „kolektívnej syntéze“.
Ak je pravdou, že účastníci tejto výstavy reagovali na pohnútku dať presvedčivú expresívnu formu inak neviditeľným impulzom, tieto nemožné konštrukcie môžu napokon vyústiť do mocnej metafory samej tvorivosti. Celkom iste zodpovedajú túžbe tvorivého subjektu po psychologickej integrite a stabilite. Olivier Marc, francúzsky architekt a psychoanalytik vo svojej štúdii „Psychológia domu“ (Psychanalyse de la maison, 1972) píše, že sami seba budujeme podľa diagramu rastu, ktorý dom odhaľuje a sny o domoch […] prezrádzajú rôzne fázy tohto procesu. Takto je možné nazerať na architektonické štruktúry maliara, ako náznaky paralelnej konsolidácie jeho osobnosti. Namaľovaný palác alebo mesto takto symbolizuje kópiu duše. Umením mága je zotrvať vo svojej fatamorgáne dostatočne dlho, aby sa tam cítil ako doma a čerpal silu z jej premenlivosti, ktorú vlastne poskytuje sama jej krehká nehmotnosť. Moderné magično spočíva v schopnosti pôsobiť metaforickou silou prostredníctvom sledu objektov vytváraných predstavivosťou.
Samozrejme je celkom možné, že výrazy týchto idiosynkretických tvorcov budú naďalej vyzerať ako nezlúčiteľné s praktickými alebo teoretickými vedomosťami, ktoré má väčšina ľudí. V tomto ohľade sa môžu zdať nič nehovoriace a scestné. Ale štúdium insitného umenia opakovane dospelo k záveru, že nezávislí tvorcovia, ako Willem van Genk, Madge Gill, Armand Schulthess, Zbynĕk Semerák, a Adolf Wölfli – vedia vyprodukovať do najmenšej podrobnosti prepracovaný „súkromný svet“ v zmysle duševných schém, ktoré sú neuveriteľne hlboké a zložité, a konfigurované vo vizuálnych dokumentoch s húževnatou účelovosťou a hustotou. Ako napísal holandský kritik architektúry Koen van Synghel v eseji o tom, čo sám nazýva „inštinktívnou architektúrou“ v umení outsiderov (‘Je ne peux vivre que dans mes dessins’, 2007), „architektúra je už svojou definíciou dvojmocným svetom osobného utopizmu, útočiskom pre myšlienky a ak chýba racionalita, útočiskom pre inštinkt“. Ignorovať alebo nedoceniť tieto usilovné konštrukcie inakosti umelcov s ich planúcim citom a náznakmi vznešenosti by znamenalo bez odvrávania sa poddať tomu, čo na nás skutočnosť tak bezostyšne váľa, a tým spáchať fatálny omyl a predpokladať, že reálna architektúra – a v metaforickom vyjadrení reálne spoločenské, politické alebo emocionálne obmedzenia, ktoré panujú v našom každodennom živote – predstavuje čosi absolútne, voči čomu sa nenamieta a čo je preto nemenné. Mágovia umenia sú tu nato, aby nám pripomínali, že predstavivosť je vždy oponujúcim zdrojom čerstvých alternatív.

Roger Cardinal

hore