 |
 |
 |
 |
 |
|
Expozícia historického nábytku, interiérových predmetov a umeleckého remesla
Historická knižnica
Portrét 17. – 19. storočia na Spiši
Slovenské sochárstvo 20. storočia
|
Ladislav Mednyánszky a Strážky Koncepcia expozície: Katarína Beňová Mednyánszky Expozícia je výberom z obsiahleho súboru Mednyánszkeho diel, ktoré pochádzajú predovšetkým z raného obdobia jeho tvorby a dokumentujú jednotlivé vývinové etapy a cestu hľadania maliarovho umeleckého štýlu. Umelcova rodina spravovala veľkú zbierku jeho diel zachovanú v pomerne kompaktnej podobe s dôrazom na diela vytvorené v rokoch 1875–1900. V neskoršom období svojej tvorby Mednyánszky sám už niektoré ranejšie diela nepredával ani nevystavoval. Počas druhej svetovej vojny bola časť zbierky zničená a ďalší, pomerne veľký súbor diel bol vyvezený z Trenčína do Veľkej Británie. Po smrti umelcovej netere Margity Czóbelovej v roku 1972 prešli Strážky a väčší počet jeho diel do majetku SNG. V roku 2000 bola obohatená o súbor malieb zo zvyšku tzv. strážskej pozostalosti. Maliar Ladislav Mednyánszky (1852–1919) patrí medzi hlavných predstaviteľov stredoeurópskeho maliarstva poslednej tretiny 19. a začiatku 20. storočia, ktorý ako jeden z nemnohých reagoval bezprostredne na vtedajšie maliarske prúdy. Dokázal ich nielen prijímať, ale i pretvárať v rámci svojej tvorby a ovplyvňovať ďalších umelcov. Ladislav sa narodil manželom Eduardovi Mednyánszkemu a Márii Anne, rod. Szirmayovej, 23. apríla 1852 v Beckove. Pri krste 4. mája získal tradičné rodové mená Szirmayovcov a Mednyánszkych Ladislaus Josephus Balthasar Eustachius. Mladá rodina žila v beckovskej kúrii, pričom často navštevovala matkinho otca Baltazára Szirmayho v kaštieli v Strážkach, kam sa po jeho smrti (1861) presťahovala natrvalo. Silná osobnosť starého otca, sčítaného a scestovaného človeka, mala vplyv aj na mladého Mednyánszkeho. Baltazár Szirmay okrem bežných jazykov monarchie ovládal aj niektoré orientálne jazyky. Pri porovnávaní jeho charakteru s Mednyánszkym nachádzame viacero podobností. Obaja počas celého svojho života pomáhali ľuďom v tiesni, zaujímali ich sociálne problémy spoločnosti a obaja veľa cestovali. Podobne ako starý otec si aj Mednyánszky písal denník (v nemčine či maďarčine, avšak gréckou abecedou), ktorý je zaujímavým zdrojom poznania jeho osobnosti. Mednyánszkeho detstvo bolo poznačené silnou rodinnou tradíciou. Umelcova matka, mimoriadne vzdelaná žena, mala sama umelecké vlohy a maľovala, k čomu už od skorého veku podnecovala aj svoje deti. Traduje sa, že Mednyánszky sa naučil skôr kresliť ako rozprávať a svoje umelecké vlohy začal prejavovať kreslením a čarbaním na každý dostupný papier. V majetku SNG sú zachované umelcove detské kresby, ktoré dokumentujú chlapcovu silnú fantáziu, podporenú domácim prostredím v spojení s jeho rozprávkovými predstavami víl a škriatkov. Prostredie Strážok fascinovalo teda umelca už od detstva. Okrem kaštieľa s rozľahlým parkom sa snažil mladý Mednyánszky spoznávať okolité prostredie dotvorené výraznou tatranskou prírodou, ktorej premenlivosť sa stala jeho celoživotným námetom. Zaujímali ho však aj jednoduchí ľudia, ktorí žili na okolí, alebo pracovali v kaštieli. Od útleho veku sa vyvinuli silné priateľské putá medzi ním a miestnymi kočišmi či sedliakmi. Napriek svojej otvorenosti a zvedavosti bol Mednyászky pomerne plachý a ostýchavý človek a taký zostal po celý svoj život. V roku 1863 prišiel do Strážok na pozvanie rodiny viedenský maliar a akvarelista Thomas Ender (1793–1875), v tom čase už na dôchodku, ktorého zaujal Mednyánszkeho talent. Rozhodol sa prispieť k Ladislavovej umeleckej výchove a poslal z Viedne niekoľko sadrových odliatkov antických hláv a reliéfov, pričom následne korigoval Mednyánszkeho kresby, ktoré rodičia posielali do Viedne. Mednyászky poctivo kopíroval antické modely, ale jeho naturelu bola čoraz bližšia okolitá príroda. Stretnutie Mednyánszkeho s viedenským umelcom pomohlo jeho výtvarnému rozvoju a upriamilo pozornosť na kresbu a akvarel. Po súkromnom domácom kurze a absolvovaní lýcea v Kežmarku a v Miškovci sa mladý umelec z iniciatívy prakticky zmýšľajúcej rodiny začal pripravovať v Solothurne na štúdium na švajčiarskej polytechnike. Pobyt u strýka v Chorvátsku (jeseň 1872) ho však motivoval k inej životnej ceste. Začal sa venovať maľbe akvarelov, ktoré dokumentujú aj jeho zahraničné cesty. S podporou rodiny Mednyánszky študoval najskôr na akadémii v Mníchove (1872–1873). Keďže mu časom prestal vyhovovať mníchovský akademický štýl, zapísal sa v roku 1873 na parížsku École des Beaux Artes do ateliéru prof. Isidora Pisla (1813/15–1875), maliara historických a vojenských tém. Po profesorovej smrti v roku 1875 školu opustil a najal si svoj prvý samostatný ateliér v Paríži na Montmartri, pričom prvýkrát zostal sám bez podpory rodiny. Parížsky pobyt (1875–1877) zohral dôležitú úlohu v Mednyánszkeho umeleckom vývine. Spoznal diela impresionistov a postimpresionistov, neskôr ho ovplyvnila secesia a symbolizmus. Spočiatku začal pod vplyvom francúzskej intímnej krajinomaľby z okolia Barbizonu (Jules Dupré, Camille Corot) maľovať lesné interiéry, zákutia, jednoduché pohľady do krajiny. Oslobodil krajinu od jej komponovanosti 19. storočia a uvoľnil ju do polohy zachytenia nálady či dojmu. Pomerne opakovaným námetom z tohto obdobia je zobrazenie stromov, ktoré boli jeho obľúbenou témou už od detstva. V krajinomaľbe sa často vyskytuje námet cesty, ktorá sa zužuje do jedného bodu kompozície. Motív ohybu rieky alebo cesty sa stáva centrálnou osou obrazov. So zdokonaľovaním maliarskych zručností sa začala meniť aj tematika Mednyánszkeho diel (nočná krajina, príroda počas hmly, búrok, dažďa, ranného brieždenia). Súčasťou jeho tvorivého procesu bolo priame pozorovanie prírody v teréne, o ktorom si viedol veľa ráz písomné záznamy. Autorovo zobrazovanie krajiny sa uvoľňuje, vníma ju ako otvorenú kompozíciu, do ktorej neustále zasahuje. Mednyánszky si počas pobytu doma zriaďuje v Strážkach ateliér, vybudovaný nad hospodárskym krídlom kaštieľa, kde tvorí, ale i dokončuje diela privezené z Francúzska. Už od začiatku Mednyánszkeho tvorby boli Strážky obľúbeným motívom jeho diel. Okrem dominánt obce (napr. renesančná veža) ho zaujímalo okolie kaštieľa, park, najbližšia príroda, motívy ohybu rieky Poprad pri Strážkach. Táto lokalita vyhovovala jeho samotárskej povahe, keď sa mohol celé hodiny túlať po okolí a študovať premenlivosť prírody. Rovnako aj akási melanchólia tohto miesta, vzdialeného od väčších centier, a intelektuálna samota ovplyvnili jeho tvorbu. Mednyánszky veľa cestoval, striedal miesta pobytov a v tvorbe sa venoval maľbe v ateliéri i v plenéri. Veľké množstvo kresieb a štúdií dokumentujú Mednyánszkeho hľadačský proces maliarskej cesty. Druhú tematickú skupinu Mednyánszkeho tvorby tvoria portréty a portrétne štúdie paholkov, sedliakov, kočišov, robotníkov a tulákov. Zaoberal sa portrétovaním jednoduchých ľudí, niekedy vydedencov spoločnosti. Snažil sa o zachytenie podstaty portrétovaného, pričom ho však nezaujímalo jeho sociálne postavenie. Vo svojich denníkoch si viedol zápisky o výrazných typoch, ktoré stretol. S niektorými ho pútalo silné priateľstvo a počas celého života ich podporoval. V priestoroch kaštieľa v Strážkach poriadala umelcova sestra barónka Miri Czóbelová pravidelné stretnutia umelcov a literátov, tzv. salóny. Pokračovaním skupiny Mednyánszkeho portrétov sú zobrazenia rodiny a rodinných priateľov – švagra Štefana Czóbela, Imricha Czóbela alebo Zsigmunda Justa. Blízky vzťah Justha k Mednyánszkemu dokumentuje aj fakt, že spisovateľ opísal umelca vo svojom románe Fiumus z roku 1894, kde vystupuje pod menom Lipót Czobor. V roku 1883 reagoval Mednyánszky na smrť svojej matky veľkoformátovými kompozíciami. Zasiahnutý stratou sa až do roku 1887 Strážkam vyhýbal, kým sem neprišiel opatrovať chorých počas epidémie cholery, pričom sám ochorel na zápal pľúc. Do roku 1889 striedal pobyty v Strážkach, Beckove, Budapešti a Viedni. V rokoch 1889–1892 okrem prázdninových zastávok doma trávil väčšinu času v Paríži. V priebehu 90. rokov, najmä počas posledného parížskeho pobytu, sa Mednyánszky začal zaujímať o stvárnenie celofigurálnych kompozícií s tematikou chudoby a úžerníkov. Z tohto obdobia pochádzajú aj štúdie zaujímavých ľudských typov, ktoré sú z nášho pohľadu nedokončené. On, naopak, akonáhle zachytil výraz portrétovaného, ich považoval za dokončené. Po návrate do Strážok (1892), keď zomrel Mednyánszkeho otec (1895), vznikli diela s tematikou smrti, so silne melancholickým až mystickým nádychom. Do popredia sa dostáva spišská štylizácia katafalkových portrétov, aké nachádzame aj v strážskej rodovej galérii. Okolo roku 1900 pod vplyvom impresionizmu vznikajú svetlé kompozície rozkvitnutých sadov a viníc. Odpútal sa od chmúrnych tmavých kompozícií a začal používať farby s jasnejším odtieňom. Zlom v stvárnení krajiny nastal v období okolo roku 1910, keď na jednotlivých kompozíciách nenachádzame symetriu predchádzajúcich období, ale omnoho energickejšie ťahy štetca. Dochádza k zmene v Mednyánszkeho tvorbe a to najmä v prístupe k témam. Jednotlivé motívy abstrahuje na základné symboly, pričom používa široký štetec, ktorým voľne nanáša farbu. Jeho tvorbu uzatvárajú diela z predvojnového a vojnového obdobia, na ktorých splýva figurálny a prírodný motív v jeden. Po roku 1900 sa Mednyánszky zdržiaval v Strážkach zriedkavejšie. Väčšinu času trávil na cestách, alebo v Budapešti či vo Viedni, kde ho zastihla prvá svetová vojna. Ako 62-ročný sa prihlásil do vojenskej služby, kde pôsobil ako frontový novinár. Vojna sa stala veľmi silným emotívnym zážitkom, ktorý sa prejavil aj v jeho tvorbe. V množstve zachovaných skíc a diel sa objavuje motív spojenia krajiny a figurálneho motívu. V roku 1916 bol zranený, ale o rok neskôr sa opäť vrátil na taliansky front. Na jar 1918 unavený zo zranení a napätia odišiel do Strážok. Po rekonvalescencii sa vrátil do Budapešti, kde naďalej tvoril. Na konci roku sa jeho zdravotný stav zhoršil a 19. apríla 1919 zomrel vo Viedni. Osobnosť Ladislava Mednyánszkeho je natrvalo spojená s kaštieľom v Strážkach. Vystavený súbor diel pochádza priamo z kaštieľskej rodinnej pozostalosti a je doplnený ďalšími nákupmi SNG zo súkromných zbierok. hore | |
|
.jpg)
© 2005 Slovenská národná galéria. Všetky práva vyhradené. Web satori.