2011
2010
2008
2007
2006
 
   Rembrandt na Dunaji (HN 21/12/2006)
21. december 2006
 
Miliardová výstava: Neťukajte do Rembrandta, zazvonííí! (Nový čas 21/12/2006)
21. december 2006
 
Majstri zlatého veku zablúdili do Bratislavy (SME 16/12/2006)
16. december 2006
 
Grafiky na celý rok (SME 15/12/2006)
15. december 2006
 
Čarovná scéna spod maminej sukne (SME 14/12/2006)
14. december 2006
 
Aleš Votava maľoval svetlom (PRAVDA 12/12/2006)
12. december 2006
 
Holanďania blúdia: do galérie (PRAVDA, 09/12/2006)
9. december 2006
 
Vydarená inštalácia (PRAVDA 25/11/2006)
25. november 2006
 
Galéria má nový ťahák: slovenskú modernu (PRAVDA 22/11/2006)
22. november 2006
 
Slovenská národná galéria otvorila (Ne)stále expozície umenia 20. storočia (Pravda/22/11)
22. november 2006
 
Nie je všetko len super a go-go-go (Sme, 02/11/2006)
2. november 2006
 
Národná galéria si vyžiada miliardu (Sme)
3. október 2006
 
Váš autoportrét, prosím! ( Domino fórum 28/06/2006)
 
Autopoesis - výstava vlastného ja (Večerník (BA) 22/06/2006)
 
Pri fotografovaní treba vraj pokorne počúvať (Sme, 21/09/2006)
 
2005
 
Sám sebe som sa stal otáznikom / Sme, 30. 4. 2010
30. apríl 2010
 
Alexander Balogh
 
Július Koller
Vedecko-fantastická retrospektíva

 
Pre Júliusa Kollera bolo neustále spochybňovanie princípom tvorby a súčasne priestorom slobody.

Galéria Ganku je medzi horolezcami pojmom, pre obyčajného smrteľníka je to prakticky nedostupná skalná plošina na jednom z vysokotatranských štítov. Ani priekopník slovenského konceptualizmu Július Koller (1939 - 2007) na nej nikdy nebol, no mal tam svoju galériu. Fiktívnu, ale zato s konkrétnou galerijnou radou, manifestom i katalógom. Bez jedinej výstavy, ale s poslaním zabezpečiť komunikáciu medzi Zemou a vesmírom.

Prvá a asi aj posledná

Takto vyzerá jedna zo stoviek takzvaných kultúrnych situácií, ktoré sú koncepčným rámcom Kollerových tvorivých aktivít, prezentovaných na jeho veľkolepej výstave Vedecko-fantastická retrospektíva. Na dvoch poschodiach Slovenskej národnej galérie ju pripravili kurátori Aurel Hrabušický a Petra Hanáková.

Podľa nich „je to prvá a asi aj posledná výstava takéhoto rozsahu", keď sa im podarilo zhromaždiť odhadom asi tisícku artefaktov a dokumentov. Prízvukujú však, že ide o komplexnú, no nie kompletnú Kollerovu výstavu, keďže svojrázna materiálová stopa, ktorú zanechal a ktorá sa stala v posledných rokoch žiadaným artiklom špičkových svetových múzeí a galérií, je skutočne monumentálna.

Z toho vyplynulo aj rozdelenie kurátorských zadaní - kým Hrabušický si vzal na starosť nájsť kunsthistorický kľúč na prehľadnú prezentáciu autorovho diela, Hanáková ju zámerne rozrušuje „iným čítaním" Kollera. Jej vitríny s nespočetnými archívnymi dokumentmi sú zdanlivým protipólom chronologickej vizuálnej ponuky, no práve spolupôsobiaci efekt oboch kurátorských koncepcií dáva divákovi šancu nestratiť sa v obrovskom Kollerovom odkaze a vnímať jeho konzistentnosť.

Antihappeningy a otázniky

Koller sa od začiatku snažil vyvliecť z označenia umelec. Svoje situovanie mimo umenia deklaroval napríklad sériou koncepcií - oznámení, popierajúcich umenie a hrajúcich sa so slovkom umenie: ume?nie!, nedorozumenie či zaumenie.

Pojem umenie sa snažil obísť a rozšíriť ho na pojem kultúry. „Kultúra je všetko, celý štýl života," vravel v duchu svojho manifestu Antihappening z roku 1965. V tom čase sa v Československu o happeningu len začínalo hovoriť, no on sa už k nemu negatívne vymedzoval.

Jeho antihappeningy nie sú vedome vytváranou novou udalosťou, a tak napríklad jeden z nich, nazvaný Časopriestorové vymedzenie psychofyzickej činnosti matérie, spočíval „len" v príprave tenisového kurtu a zápase, ktorý nebol režírovanou akciou.

Po okupácii Československa v roku 1968, ktorá aj jeho postavila mimo oficiálnu výtvarnú scénu, získali jeho antihappeningy politický podtext, keď rozposlal permanentky Šokializmu či informa(k)ciu Otáznik (1969). Ten si zvolil za znak svojej autorskej identity. „Špecializoval som sa na pochybovanie o všetkom, na spytovanie sa, na otázky."
Tak to bolo aj v maľbe, kde v Kollerovi súperil maliar a konceptualista. Hľadaním nových možností, pohybom medzi maľovaním a jeho popieraním, je séria anti-obrazov.
U.F.O., JK a J+K

Ďalším Kollerovým kódom, ktorým pomenúval reálne životné situácie, boli písmená U.F.O., vypožičané od označenia pre neidentifikovateľné lietajúce objekty. V jeho celoživotnom programe to boli Univerzálno-kultúrne Futurologické Operácie, a pod týmto logom nielen inscenuje už spomínané kultúrne situácie, ale aj projekt sebapremeny na ufonauta. Ten každoročne aktualizoval, o čom svedčí aj niekoľko desiatok vystavených autoportrétov.

V prvom z roku 1970 si na oči pripevnil pingpongové loptičky, čo priamo súviselo s povestnou akciou, keď umiestnil do galérie pingpongový stôl a návštevníci si na ňom mohli zahrať. Samozrejme, stôl nechýba ani na terajšej výstave. Pingpong i tenis v jeho tvorbe predstavovali symbol fair-play komunikácie, konfrontácie i súperenia.

Postupne vzniká rad rôznych variácií U.F.O., kde iniciálkam prisudzuje ďalšie významy (fyzkultúrna, faktografická, orientácia, ontológia, ofenzíva). V rámci tohto manifestu U.F.O. vytvoril napríklad z dreveníc v rázovitej obci Čičmany fiktívny Univerzálny Folkloristický Objekt, kde biele ornamenty premenil - ako inak - na otáznik. Na svoj filozofický ornament.

A ešte jedno logo, vlastne jeho doživotná aktualizácia, je pre Kollera typické. Svoje iniciálky JK v roku 1969, po osudovom stretnutí s výtvarníčkou Kvetou Fulierovou, po „akcii mimoriadneho významu pre súčasnosť i budúcnosť", s láskou rozšíril na J+K. Kým v umení bol jeho témou, podpisom i médiom otáznik („aj sám sebe som sa stal otáznikom"), vzťah Jula a Kvety, ako povedala Hanáková, prekonával všetky otázniky.




 
hore

 
 

 

 

 

  © 2005 Slovenská národná galéria. Všetky práva vyhradené. Web satori.