2011
2010
2008
2007
2006
 
   Rembrandt na Dunaji (HN 21/12/2006)
21. december 2006
 
Miliardová výstava: Neťukajte do Rembrandta, zazvonííí! (Nový čas 21/12/2006)
21. december 2006
 
Majstri zlatého veku zablúdili do Bratislavy (SME 16/12/2006)
16. december 2006
 
Grafiky na celý rok (SME 15/12/2006)
15. december 2006
 
Aleš Votava maľoval svetlom (PRAVDA 12/12/2006)
12. december 2006
 
Holanďania blúdia: do galérie (PRAVDA, 09/12/2006)
9. december 2006
 
Vydarená inštalácia (PRAVDA 25/11/2006)
25. november 2006
 
Galéria má nový ťahák: slovenskú modernu (PRAVDA 22/11/2006)
22. november 2006
 
Slovenská národná galéria otvorila (Ne)stále expozície umenia 20. storočia (Pravda/22/11)
22. november 2006
 
Nie je všetko len super a go-go-go (Sme, 02/11/2006)
2. november 2006
 
Národná galéria si vyžiada miliardu (Sme)
3. október 2006
 
Váš autoportrét, prosím! ( Domino fórum 28/06/2006)
 
Autopoesis - výstava vlastného ja (Večerník (BA) 22/06/2006)
 
Pri fotografovaní treba vraj pokorne počúvať (Sme, 21/09/2006)
 
2005
 
Čarovná scéna spod maminej sukne (SME 14/12/2006)
14. december 2006
 
autor: Eva Andrejčáková
 
Príbeh scénografa a výtvarníka Aleša Votavu prináša monografická výstava v Slovenskej národnej galérii v Bratislave

Vo výške tretieho poschodia v átriu Esterházyho paláca v Bratislave visí koncertné krídlo. Rovnako ohromujúci pocit je stáť hlboko pod ním, ako dívať sa naň z balkóna. Stačí mávnutie, a klávesy sú na dosah. Ten istý klavír visel na scéne divadla Astorka, keď sa hral Čechovov Višňový sad. Famózna scéna, na ktorú sa len tak nezabúda. Jej autorom bol Aleš Votava.
"S Alešom ste sa nikdy nenudili, bol veľmi spontánny, vždy pre niečo zahorel," hovorí jeho mama, výtvarníčka Blanka Votavová, vďaka ktorej sa podarilo usporiadať výstavu jej syna. Pri spomienke sa neubráni slzám. "Mali sme doma bábkové divadlo s bábkami a krásnymi kulisami. To mu nestačilo, už ako malý začal vyrábať vlastné kulisy a bábky a písal pre ne hry. Neskôr ho očarila aj chémia. Miloval dym."
Scenáristické začiatky si aj sám zapisoval: najradšej sa vraj hral pod stoličkou, cez ktorú mala mama prehodenú širokú sukňu. A v prítmí tohto bunkra potom baterkou čaroval atmosféru.
Aleša Votavu a jeho scenáristickú tvorbu uznávali všetci, čo ho poznali. Ako tu dnes chýba, sa ukázalo, keď predčasne, pred piatimi rokmi, zomrel.
Výstava prináša zhrňujúci pohľad na jeho tvorbu a rozčleňuje ju do niekoľkých celkov. Prvá časť je situovaná vo vstupnej miestnosti a venuje sa Alešovi-pisateľovi. Miestom textovej koláže jeho úvah o scénografii, divadle a problémoch kultúry sú priamo steny miestnosti. Vytvárajú tak základné indície k témam ďalších výstavných miestností.
"Aleš začal svoje odborné postrehy publikovať začiatkom 90. rokov v rôznych slovenských, českých a zahraničných časopisoch. A písal si aj denníky. Keď som to všetko preštudovala, zistila som, že aj ako pisateľ bol veľmi pozoruhodná osobnosť," hovorí kurátorka výstavy Dagmar Poláčková.
Obrazová galéria sa venuje najmä poslednej časti jeho tvorby - fotografie divadelných scén rozličných autorov sú prevažne z jeho archívu. Miestnosť s názvom Búrka nazvaná podľa Shakespearovej inscenácie odkrýva tvorivý proces vzniku tejto scény od prvotnej inšpirácie až po jej definitívnu verziu. "Jeho scénografia sa vlastne deje," vysvetľuje kurátorka.
Obrazový materiál dopĺňa zmenšené javisko pomerne kontroverznej inscenácie Les, ktorej scénu robil Votava pred desiatimi rokmi. Rád pracoval s každou farbou, v tomto prípade v duchu modrej, ktorá bola typická pre jeho posledné tvorivé obdobie, ovplyvnené svetom počítačovej techniky.
Na výber z jeho denníkov nadväzujú detské kresby, pracovné skice a rôzne výpravné poznámky. Scénografiu jeho inscenácií si možno pozrieť aj takpovediac naživo, teda z filmového záznamu, ktorý by mal konfrontovať návrhy s realizovanou divadelnou scénou. Súčasťou zastávky v príbehu o Votavovi je filmový portrét. "Dali sme sa dokopy sedemnásti, každý z nás o Alešovi povedal, čo chcel. A čítali sme úryvky z listov nazvané Synovy zvěsti, ktoré písal mame zo svojich tvorivých pobytov v Paríži a v Taliansku," hovorí režisér Juraj Johanides, ktorý koláž nakrútil.
Objavujú sa v nej Alešovi blízki spolupracovníci a priatelia - Martin Huba, Martin Porubjak, Martin Ciel, Milan Čorba, Silvia Hroncová, Anna Grusková, Marián Havran a ďalší.
Cesta z mágie divadla a spomienok vedie aj ku šperkom, ktorým sa Votava venoval začiatkom deväťdesiatych rokov a objavili sa na prestížnych medzinárodných výstavách. Svoj priestor dostali aj všelijaké nerealizované nápady, subtílne kresbičky, skice, detské výtvory. Napríklad Rusalka, prvá operná diva, ktorú nakreslil ako šesťročný.
"Akceptovala by som, aj keby chcel čistiť kanály," hovorí jeho mama. "Ale videla som, že na to má. A ono sa to potom pustilo samo."

Aleš Votava (1962 - 2001) vyštudoval umeleckú priemyslovku a scénografiu na VŠMU v Bratislave u profesora Ladislava Vychodila. Začínal v Divadle J. G. Tajovského a v Štátnej opere v Banskej Bystrici, postupne nadviazal spoluprácu s mnohými divadlami doma i v Česku. V rokoch 1993 - 2000 pôsobil ako pedagóg na Katedre scénografie a kostýmového výtvarníctva VŠMU. Za svoju tvorbu získal mnoho ocenení: trikrát divadelnú cenu Dosky za najlepšiu scénografiu, cenu Alfréda Radoka za najlepšiu scénografiu, cenu za výtvarné riešenie francúzsko-talianskeho filmu Aria a ďalšie. Ako tridsaťosemročný podľahol ťažkej chorobe.

 
hore

 
 

 

 

 

  © 2005 Slovenská národná galéria. Všetky práva vyhradené. Web satori.