2011
2010
2009
2008
2007
 
   V Slovenskej národnej galérii je do marca sprístupnená výstava Stratený čas? (20. 12. SME)
O komunizme na plné pecky

20. december 2007
 
Cena pre kurátorku Zoru Rusinovú [SME 07/12/2007]
7. december 2007
 
Stratený čas? Nie, len trochu zabudnutý [HN 19/11/2007]
19. november 2007
 
Stratený čas? Určite nie! [SLOVO 14/11/2007]
14. november 2007
 
Komunistická pohľadnica s Darou Rolins: Nie žart, ale upútavka
4. november 2007
 
Schaubmarovci v mlyne (Pezinčan)
november 2007 - december 2007
 
Riskovať sa dá – aj v umení
4. október 2007
 
ATELIÉR (HN 06/09/2007)
6. september 2007
 
Analógová kontrarevolúcia (Domino efekt 22/08/2007)
22. august 2007
 
Netypická výstava v SNG v Bratislave (Rádio Slovensko, 12:00 15/08/2007)
14. august 2007
 
Insita má čaro ( Insita má čaro (PRAVDA 14/07/2007)
14. júl 2007
 
AD RICHARD GREGOR: PARADOX LESA DELFÍNOV .týždeň 25/2007 (Týždeň 02/07/2007)
2. júl 2007
 
Grand Prix Insita putuje do Poľska
26. jún 2007
 
Paradox lesa delfínov ( Týždeň (18/06/2007)
18. jún 2007
 
Moravská galéria prináša dielo Andyho Warhola (Žurnál 07/06/2007)
7. jún 2007
 
Obrazy nielen pre oči (Mosty 05/06/2007)
5. jún 2007
 
Kresby lákali zberateľov (PRAVDA 02/06/2007)
2. jún 2007
 
Bočkayove obrazy klamú zrak (PRAVDA 19/04/2007)
19. apríl 2007
 
Hockney? Výnimočný zážitok (PRAVDA 14/04/2007)
14. apríl 2007
 
Sýty stôl nasýti (dušu) (2007-03-31)
31. marec 2007
 
Inakosť v Slovenskej národnej galérii (Mosty 27/03/2007)
27. marec 2007
 
Ako robil maliar Hockney grafiky (PRAVDA 24/03/2007)
24. marec 2007
 
Cítim sa modro. Aleš (SME, 22/03/2007)
22. marec 2007
 
Zabudnite na horúce L. A. (SME 22/03/2007)
22. marec 2007
 
Všetko najlepšie, Hockney! (HN 19/03/2007)
19. marec 2007
 
Bludní Holanďania stále lákajú (PRAVDA 07/03/2007)
7. marec 2007
 
Umenie nemôže žiť vo vzduchoprázdne (Parlamentný kuriér 22/01/2007)
22. január 2007
 
Tvorba Aleša Votavu v Esterházyho paláci (Bratislavské noviny 18/01/2007)
18. január 2007
 
Oko stĺpkom (TV OKO 18/01/2007)
18. január 2007
 
Riskantná forma provokuje (PRAVDA 18/08/2007)
 
Stratený čas? Určite nie! [SLOVO 14/11/2007]
 
2006
2005
 
Prorok zo Sovinca (Týždeň 23/10/2006)
23. október 2006
 
Autor: Andrej Bán
 
Výzorom pripomína proroka z biblických čias, ktorý sa nedopatrením ocitol v súčasnosti. Výstava fotografií Jindřicha Štreita v Slovenskej národnej galérii (SNG) ukazuje novodobý "biblický ľud", tých najobyčajnejších z obyčajných.

Ten výzor je podstatný. Ak platí, že fotografia je zrkadlo duše svojho autora, tak potom jeho tvár, oči, pohyby či spôsob reči je zrkadlo dôvery fotografovaných. Ak je výzor fotografa múdry, tak obvykle dôverujú, že autor cvaknutím spúšte ukradne síce časť ich duše, no zveční ju a vystaví na obdiv bez toho, aby utrpeli ujmu. Možno to porovnať s dôverou v schopnosti šamana či lekára, podľa toho, v ktorej časti sveta žijete. Aj preto trebárs Indiáni pokladajú fotografovanie za krádež duše a radšej panicky utečú. A čo zvyšok sveta? Tí vznešenejší to považujú za druh mágie, prípadne rutinu, ktorú treba strpieť, tí ostatní za konvenciami legalizovanú krádež.

.dá sa aranžovať spontánnosť?
Nejeden dokumentarista je posadnutý hľadaním spontánnosti, túžbou byť neviditeľný.
Nesmierne charizmatický Štreit naopak, akokoľvek je skromný, dominuje všade a vždy. Jeho vysoká štíhla postava a archetypálna bradatá tvár ovláda priestor. Namiesto zázračnej paličky má však v ruke klasický mechanický fotoaparát. A z mnohých jeho úžasných fotografií ovládnutie priestoru aj patrične cítiť. Svojho času v českom Respekte kriticky písali v súvislosti s ním o "zevlounství" (slovenčina azda nemá priliehavejší výraz ako očumovanie). V pozadí je pritom údiv alebo pochybnosť, či sú všetky tie neuveriteľne intímne situácie naozaj autentické, alebo si k nim autor tak trochu dopomohol.
Samotný Štreit sa záhadne usmieva, tak ako vždy, a priznáva, že ľudí, ktorí ho zaujímajú a chce ich fotografovať, musí predtým spoznať. Nefotografuje, tak ako mnohí iní autori, náhodné výjavy z ulice. Jeho programom je dedina. A nie hocijaká, ale dediny vo vysídlených Sudetoch, kraj na pomedzí prázdnoty a zabudnutia. Tam je medzi svojimi, podobne ako mních, pustovník, ktorý zasvätil svoj život samote a malej komunite. Takto chápaná fotografia je formou náboženstva a bez akýchkoľvek pochybností platí, že Štreitov normalizačný Sovinec a jeho okolie je zásadným dielom svetovej fotografie, ktoré vznikalo od roku 1972. Obrazy unavenej družstevníčky, ktorá oddychuje na kope slamy s cigaretou v ruke a natáčkami na hlave (Lomnice, 1988) alebo desivý pohľad na traktor zaparkovaný v kostole prebudovanom na JRD (Arnoltice, 1980) slúžia ako ikony doby, ktoré prekonali čokoľvek, čo na tému socialistickej dediny ako najmenšej entity "skolektívneného občana" vzniklo nielen u nás. Štreit má vlastne pravdu, že všetky tie krásne modelové situácie bozku dvoch starčekov, vypúšťania holubov či tupého posedávania pred televízorom - ktoré urobil nielen na Morave, ale neskôr aj v Japonsku, Burjatsku alebo vo Francúzsku - by mohli nastať skôr či neskôr aj samy od seba. Kľúčovú otázku dokumentu, či a do akej miery je aranžovanie prípustné, do akej miery autor celý proces urýchlil, si pritom musí zodpovedať každý sám.

.dedina je svet
Jubilujúci šesťdesiatnik Jindra ze Sovinca - áno, takto sa podpisuje priateľom a takto ho oslovuje aj celoživotný kurátor stoviek jeho výstav a desiatok knižných publikácií Antonín Dufek z Brna - je pôvodnou profesiou učiteľ, od roku 1974 však zároveň vedie galériu v dedinke Sovinec, kde pod hradom žije zopár desiatok duší. Fenoménom, ktorý presiahol hranice normalizačného Československa, sa stali výstavy progresívnych výtvarných umelcov, ktoré tam s obdivuhodným nasadením "zapadnutého vlastenca" organizuje.
V roku 1982 sa zúčastňuje ako jediný fotograf na nepovolenej výstave neoficiálnych výtvarných umelcov na tenisových kurtoch v Prahe, za čo ho prenasleduje ŠtB. Unikátom v dejinách svetovej fotografie je súdny rozsudok, podľa ktorého má zákaz "pokračovať v trestnej činnosti fotografovania", pričom mu súdne zabavia fotoaparáty aj filmy.
Štreit však, pochopiteľne, v "trestnej činnosti" pokračuje, a to s čoraz vyššou intenzitou.
Ako parafrázu na slávny slogan Marshalla McLuhana o ére globalizácie (svet je jedna dedina) vytvára svoju zásadnú knihu s názvom Dedina je svet. Jeho dedina, ktorú dôverne pozná, sa pritom novej dobe vzpiera, bráni. A líši sa svojou nepatetickou absurdnosťou aj od martinčekovsko-hanákovského obrazu starého sveta, ktorý je kánonom slovenskej vizuálnej kultúry.

.hľadanie strateného času
Po roku 1989 pokračuje Štreit vytrvalo vo svojom. Nadobudnutá sloboda ho ani o milimeter nevychýli z dráhy dokumentu. S veľkým zaujatím učí fotografiu na vysokých školách a vedie tvorivé dielne. Ako sám hovorí, nikdy sa netváril ako fotograf-vševedko. Nefotí krajinu a už vôbec nie reklamu. Zaujímajú ho "iba" ľudia. Pri červenom víne a sviečke sa v roku 2000 v tichu svojho domu priznáva, že pre neho je najdôležitejšie vytvoriť takú situáciu, keď "preskakujú tie iskry". Zároveň to však musí byť situácia, z ktorej vyžaruje pokoj, ticho. To je ten vrchol, za ktorým vždy ide. Pracuje pritom hekticky a pôsobí dojmom workoholika. Päťdesiatštyri autorských výstav a šesť kníh vydaných iba v roku 2000 je toho najlepších dôkazom. Smeje sa, že musí toľko pracovať preto, aby si raz nevyčítal, že ten čas premárnil.
Čo tak nástojčivo hľadá? - pýtajú sa znepokojene jeho blízki a priatelia. Odpoveď by mohla byť prostá. Hľadá stratený čas, Sovinec, a to doma aj v šírom svete. Toho však už niet. Sú síce iné dediny, zdá sa však, že ich obraz hĺbku prvotiny nedosahuje. A pritom často ide o skvelé fotografie!
Ako ukazuje aj výstava v SNG, ktorú kurátor Tomáš Pospiech, mimochodom Štreitov bývalý žiak, rozumne rozdelil na dve časti a obdobia (sovinecké a posovinecké), kľúčový problém takého rozsiahleho diela je v opakovaní, zmnožovaní jazyka, na ktorom autor zotrváva. Divák sa neubráni pocitu, že tých čierno-bielych obrazov vidiečanov sediacich v obývačke alebo v kuchyni je už akosi priveľa, že je to overená obrazová mustra, do ktorej sa akoby dosadzuje realita. Cieľom by pritom nemala byť nadprodukcia veľmi podobných obrazov, pretože fotografie nie sú Baťove cvičky. Naopak, "pásová výroba" situácií je slepá ulička dokumentu. Je to niečo, s čím zápasí každý tvorca, ktorý dosiahol fenomenálny úspech.
Je to však problém Štreita, ktorý ostal verný sám sebe, alebo nás ostatných a zmenenej doby, ktorá vytvára z onej "človečiny" zatuchlinou voňajúcu, dnes síce vzácnu, ale z minulosti opozeranú repliku?




 
hore

 
 

 

 

 

  © 2005 Slovenská národná galéria. Všetky práva vyhradené. Web satori.