 |
 |
 |
 |
 |
|
2011
2010
2009
2008
2007
2006
2005
|
Slovenský mýtus (Týždeň - 2005 / 41) Autor: Jiří Olič Obraz na pozvánke k výstave o „slovenskom mýte“ je výrezom zo známeho Botticelliho Zrodenia Venuše. V tejto výtvarnej paródii je to dievčenská tvár pomaľovaná slovenským znakom, teda dievča, ktoré sa asi práve vracia z Národného tenisového centra, kde o podobné vizuálne ľúbeznosti nie je núdza. Treba povedať, že tie mýty búral už renesančný umelec, keďže jeho Zrodenie Venuše sa v ničom nedržalo kresťanskej tradície a ikonografie – skôr pohanských mýtov. Čo vlastne znamenajú tieto mýty? .naša duša Pravdu a lož. Mýtus nie je skutočnosť, ale v lepšom prípade rozprávka, v horšom lož. Národy sú – vďaka ľudovej tvorivosti – opradené mýtmi, nie je na tom nič divné. Sami seba vidíme vo veľmi milosrdnom zrkadle a v podobe skôr nevinných baránkov, kým na susedov nazeráme ako na darebákov a vidíme ich v zrkadle pokrivenom. Prebývame teda vmýtoch, ktoré sa podobajú rozprávkam, pravdu alebo niečo aspoň podobné pravde o nás vysloví skôr cudzinec. Národný mýtus je teda základom, z neho môžeme odvodzovať tie menšie mýty umelecké a výtvarné. Filozofovia, sociológovia a spisovatelia vždy radi hovoria o tzv. národnej duši. Keď hovoríme o slovenskom mýte (a teda: v širších súvislostiach slovanskom), nemožno nepripomenúť ruského filozofa Nikolaja A. Berďajeva, ktorý v Duši Ruska napísal: „Ruský národ nechce byť mužným dobyvateľom, jeho podstata je ženská, pasívna a pokorná v štátnych záležitostiach, vždy čaká na ženícha, muža, pána. Rusko je krajina pokorná, ženská.“ Ako korektív však citujme pohľad z druhej strany, názor filozofa Friedricha Nietzscheho (z knihy Súmrak model): „Zlí ľudia nemajú piesne.“ – Ako to, že Rusi majú piesne? Spisovateľ Josef Jedlička o týchto národných mýtoch premýšľal a písal veľmi brilantne, s vedomím, že každá kultúrna tradícia, literatúra a umenie potrebuje hrdinu. Je teda veľký dopyt po hrdinoch, hoci nemáme rytiera Rolanda, Robina Hooda, Dona Quijota, d’Artagnana a dokonca ani Tarasa Bulbu. Máme však bojovníkov, dobrodruhov a zbojníkov. K českému mýtu patrí svätý Václav, Hus, Žižka, Masaryk, k slovenskému Svätopluk, Jánošík, Čachtická pani, Štefánik a pochopiteľne aj celý rad menších postáv. Bez týchto osobností by naše národné sebavedomie úplne zaniklo. .nenaplnený sen Slovenský mýtus je teda polovičná rozprávka a celá lož, avšak existuje ako nikdy nenaplnená vízia – tak som ju chápal, keď som čítal štúdiu Joža K. Šmálova (z literárnej katolíckej moderny), v ktorej autor dokazoval, že Martin Benka sa vlastne len omylom narodil na Záhorí v Kiripolci, ale rodovo a duchom svojho diela patrí do srdca Slovenska, teda približne tam, kde sídli Matica slovenská. Beda všetkým hriešnym, ktorí sa narodia len o pár kilometrov ďalej a nemenujú sa Martin Benka. Mýtus je teda geografickou záležitosťou, je mystikou miesta a tiež mystikou dediny a pôdy. Ľudová umelecká tvorivosť však trocha búra tieto mýty svojím humorom, keď hovorí, že v Kiripolci svine kujú. Slovenský (a nielen slovenský) mýtus je predovšetkým božská príroda a dedina „malé domčeky, nevidel som vás už celé roky“, ako nezabudnuteľne spieval Kryštof Veselý. Mýtus vždy smeruje do gýča, taktiež do gýča modernistického, dokonca aj takí majstri, akými nesporne boli Bazovský či Zmeták, sa museli tomuto gýčovému úskaliu vyhýbať. Domčeky, drevenice, chalúpky v zmysle ľudovej frázy: „Malé, ale naše!“ Však sa ani nemaľovali obrazy, ale obrázky. Veľ ké plátna ako napríklad obraz svadby G. Mallého alebo niektoré Fullove práce sú skôr výnimkami. Nesmierny, ba priam vesmírny je tento mýtus. Časté sú obrazy polí, ornice rozorané pluhom (čo sa vždy interpretovalo ako stret ženského a mužského princípu) samozrejme patria k tomuto mýtu, hoci ani táto téma nie je slovenskou špecialitou, ale odvekým symbolom ľudstva. Nie je ňou ani téma krčmy, kde „pijú chlapci, pijú“, pije sa všade, francúzsky kubizmus si bez týchto zátiší s fľaškami absintu alebo rumu ani nedokážeme predstaviť. Podobne folklór, ľudové zvyky, svadby sú výdatným súborom tém, ale je dobré vidieť, ako ich spracovali umelci takí odlišní, akými boli Imro Weiner-Král, raný naivizujúci Cyprián Majerník alebo naivisti Šteberl a Lauko. Zmes vynikajúcich prác a umenia poklesnutého až za hranicu gýča robí túto výstavu zaujímavou a určite aj podnetnou k všeobecnejším úvahám, než je ten mýticky záhadný slovenský mýtus. Mnohé diela môže verejnosť vidieť prvý raz. Sú vystavené aj obrazy českých umelcov od Jaroslava Augustu, Miloša Jiránka, Jana Hálu až k Emilovi Filovi, Josefovi Šímovi a Karlovi Plickovi (ten je však predstavený v dvoch osobách ako Karel a Karol). To, čo ich zaujalo, bolo romantické a folkoristické Slovensko, Slovensko drotárov a vysokých hôr, povedané básnicky „krásné po chudobě“. Bieda je vždy malebnejšia, podobne ako dedina je inšpiratívnejšia než mesto. Tematické rozčlenenie je dobré na to, aby množstvo materiálu bolo aspoň zhruba rozdelené do úsekov a kapitol, ktoré sa však prekrývajú a sú rôznorodé. Jednou z tém je aj „tisícročná včela“, tak trocha plačlivý mikromýtus o národe robotníkov, ktorí stavali katedrály a zostali v anonymite na rozdiel od tých šťastnejších národov, ktorí mali svojho Giotta alebo Gaudího. Je tiež nanajvýš pravdepodobné, že kurátor cudzinec by výstavu na tému slovenský mýtus urobil inak a nemenej zaujímavo. hore | |
|
© 2005 Slovenská národná galéria. Všetky práva vyhradené. Web satori.