 |
 |
 |
 |
 |
|
2011
2010
2009
2008
2007
2006
2005
|
Ad: Rozpačitý pokus o príbeh na slovenskú tému 23. január 2006 - 31. január 2006 (reakcia na článok A. Kopernickej, SME 13. 1. 2006) Slovenský mýtus Tak sme sa konečne dočkali! Kultúrna rubrika mienkotvorného denníka SME reagovala na jeden z najväčších výstavných projektov na Slovensku posledného obdobia s príslovečnou novinárskou pohotovosťou – po tri a pol mesiaci prišla s „rozpačitým pokusom“ o recenziu výstavy Slovenský mýtus. Na úvod – dvakrát sa tvorcom výstavy podsúva, že chceli „stopercentne uchopiť“ alebo že sa snažili „kompletne zmapovať“ danú tému. Pritom sme viackrát upozornili na to, že slovenský mýtus nie je bežnou tému, že je skôr komplexom tém, z ktorých viaceré sa dajú určiť a ohraničiť len približne, pričom niektoré na seba nadväzujú tesnejšie, iné sa naopak dajú len voľne pričleniť. Z toho vyplýva, že sme si nijako nenárokovali na ich „kompletné zmapovanie“. Viackrát sme takisto zdôrazňovali (v sprievodnom bulletine, tlačovej správe aj na tlačovej konferencii, na ktorú ako obvykle redaktori SME neprišli), že nám išlo o predstavenie rôznych vizualizácií slovenského mýtu ako tematického komplexu, to znamená, že sme sa zamerali viac na ikonografický program týchto vizualizácií ako na vývoj alebo históriu národných mýtov a mýtov v úvodzovkách, teda nepodložených legiend až vyslovených bludov. Preto sme na výstave nechceli predstaviť kompletnú „galériu predkov“, veľkých alebo sporných postáv našej minulosti, ale skôr tie diela, ktoré okrem spodobenia príslušných osôb priniesli aj „pridanú hodnotu“, ikonografickú zvláštnosť, vypovedajúcu o konkrétnej dejinnej situácii a o vzťahu autora k nej. A tak na časti výstavy v SNM naozaj chýbali niektoré obľúbené postavy dávnej i nedávnej minulosti. Nechceli sme prezentovať témy a osoby, ktoré sú dodnes predmetom ideologického či politického súperenia, aj keď by to bolo zrejme populárnejšie. Napokon sme nechceli rozmnožovať panujúcu „blbú náladu“, ktorú svojím účinkovaním podporujú aj mnohí mediálni pracovníci – nečudujme sa im, je to ich chlieb. Preto nás celkom potešilo, že medzi zápismi návštevníkov výstavy sme našli výrok „výstava nás povzniesla a očistila“. Takéto a podobné vyjadrenia jednoznačne prevládajú. Napriek tomu sme boli vzdialení od toho, aby sme ponúkali akúsi „bezkonfliktnú“ a „uhladenú“ podobu slovenského mýtu. Naša snaha predstaviť slovenský mýtus skôr ako nadčasovú symbolickú štruktúru, než ako „prehliadku márnosti“ mýtov – zblúdených predstáv našich predkov a súčasníkov, vychádzala okrem prirodzených estetických zreteľov aj z historického poznania. V sprievodných textoch zdôrazňujeme, že na rozdiel od iných okolitých národov, ktoré mali na začiatku 20. storočia éru vizualizácií vlastných mýtov už viac-menej za sebou, Slováci ju mali v podstate ešte pred sebou. A tak sa stalo, že v istom historickom okamihu, po vzniku samostatnej Československej republiky, sa vo veľkej časovej tiesni riešilo v slovenskom umení viacero otázok naraz – otázka identity, otázka autochtónnosti a modernity, otázka vzťahu k vlastnej minulosti. V 20. storočí už nebolo možné pristupovať k minulosti na spôsob tak trochu cimrmanovského autora Rukopisu královéhradeckého a zelenohorského, a ak sa o to niektorí (Janko Alexy a ďalší) pokúsili, tak to dopadlo žalostne. Doba si žiadala už syntetickejšiu formulácie národného mýtu, ktoré by neboli založené na neveľmi slávnej a povznášajúcej minulosti, ale naopak by vychádzali z toho, čo z hľadiska vizuálneho prieskumu vlastnej identity ako jediné stálo za pozornosť – spôsob života a kultúra širokých vrstiev vidieckeho obyvateľstva. To nebol len „xenofóbny“ názor domácich rodoľubov, to bol aj názor znalcov, prichádzajúcich zvonka. V tejto plodnej časovej tiesni, v rozpätí jedného-dvoch desaťročí vznikli prakticky všetky relevantné spodobenia slovenského mýtu, ukázala sa celá jeho tematická štruktúra. Preto sme nemuseli zdôrazňovať historicitu rôznych vizuálizácií tohto mýtu a okrem kulminačného obdobia 20. – 30. rokov 20. storočia sme všetko ostatné chápali ako prolegomena či paralipomena k rozvinutiu hlavnej témy. Napriek tomu vývojové hľadisko celkom nezmizlo. V istom zmysle ho nahradilo radenie tém za sebou – od jednoduchých, elementárnych k zložitejším, významovo viacvrstevnatým, motivicky ťažšie uchopiteľným – čo zhruba zodpovedalo aj ich časovej následnosti. Podobne v suteréne Esterházyho paláca sa objavili ďalšie historicky ohraničené kapitoly –„zachraňovanie spomienok“ galandovcov (recenzentka si to zrejme nevšimla) a naozaj trochu vágny slovenský mýtus v súčasnom umení, vágny jednoducho preto, lebo nepredstavuje už ťažiskovú tému a umelci sa mu venujú iba okrajovo alebo en passant a ich príspevky vzájomne nesúvisia. Napriek tomu je tento súbor diel dôležitý – je dokladom toho, že táto téma v našom umení ešte stále rezonuje, lebo ozajstný mýtus na rozdiel od tých falošných, je stále aktuálny. Nereagovať naň znamená nezaujímať sa o to, odkiaľ prichádzame, čím sme a čím by sme mohli byť. Ak niekto vníma „vypracovanie zoznamu mytologických tém“ a priraďovanie ilustrácií k nim ako to najjednoduchšie, tak nech si to skúsi! Väčšina neinformovaných názorov vychádza totiž z toho, že všetko, čo sa nám tu predostiera, je dopredu známe a akosi až apriórne dané. Zabúda sa na to, že tematický reťazec je treba vytvoriť, naplniť konkrétnymi dielami, že zmysluplná štruktúra, nasýtená vzájomnými poukazmi nie je tu odprvoti, ani nevzniká len vďaka voluntárnemu kurátorskému pomyslu, tak ako to vidíme pri väčšine výstav súčasného umenia prezentovaných na Slovensku. Takému kritikovi sa zrejme ani nechce čítať, a tak úplne obíde skutočnosť, že táto výstava pozostáva nielen z artefaktov, ale aj z textov a obidve zložky sa vzájomne podmieňujú a doplňujú. Ak teda takýmto spôsobom prečítame výstavu, nijako nám nemôže vyvstať „bezkonfliktnosť“ a absencia „kritickej reflexie“. Výstavu a sprievodné texty si treba nielen prečítať, ale aj poriadne prezrieť – inakšie by sme nemohli tvrdiť, že slovenský mýtus vo filme je zastúpený len zostrihom filmov o Jánošíkovi; dokonca ani ten zostrih sa netýka len Jánošíka, ako tvrdí recenzentka. Našťastie práve početné ohlasy už zmieňovaných divákov svedčia o tom, že oni boli na takéto čítanie výstavy zrejme lepšie pripravení než recenzentka, a tak o ich „nedostatočnú pripravenosť“ nemusí mať obavy. Ak bolo naše spracovanie témy „ploché“, tak sa rozhodne premeškala príležitosť na jej reflexiu, ktorá by plochá nebola. Na záver otázka s výkričníkom – keď už to trvalo taký dlhý čas, tak prečo to prišlo práve teraz? Aurel Hrabušický, kurátor SNG hore | |
|
© 2005 Slovenská národná galéria. Všetky práva vyhradené. Web satori.