 |
 |
 |
 |
 |
|
2011
2010
2009
2008
2007
2006
2005
|
Prorok zo Sovinca (Týždeň 23/10/2006) 23. október 2006 Autor: Andrej Bán Výzorom pripomína proroka z biblických čias, ktorý sa nedopatrením ocitol v súčasnosti. Výstava fotografií Jindřicha Štreita v Slovenskej národnej galérii (SNG) ukazuje novodobý "biblický ľud", tých najobyčajnejších z obyčajných. Ten výzor je podstatný. Ak platí, že fotografia je zrkadlo duše svojho autora, tak potom jeho tvár, oči, pohyby či spôsob reči je zrkadlo dôvery fotografovaných. Ak je výzor fotografa múdry, tak obvykle dôverujú, že autor cvaknutím spúšte ukradne síce časť ich duše, no zveční ju a vystaví na obdiv bez toho, aby utrpeli ujmu. Možno to porovnať s dôverou v schopnosti šamana či lekára, podľa toho, v ktorej časti sveta žijete. Aj preto trebárs Indiáni pokladajú fotografovanie za krádež duše a radšej panicky utečú. A čo zvyšok sveta? Tí vznešenejší to považujú za druh mágie, prípadne rutinu, ktorú treba strpieť, tí ostatní za konvenciami legalizovanú krádež. .dá sa aranžovať spontánnosť? Nejeden dokumentarista je posadnutý hľadaním spontánnosti, túžbou byť neviditeľný. Nesmierne charizmatický Štreit naopak, akokoľvek je skromný, dominuje všade a vždy. Jeho vysoká štíhla postava a archetypálna bradatá tvár ovláda priestor. Namiesto zázračnej paličky má však v ruke klasický mechanický fotoaparát. A z mnohých jeho úžasných fotografií ovládnutie priestoru aj patrične cítiť. Svojho času v českom Respekte kriticky písali v súvislosti s ním o "zevlounství" (slovenčina azda nemá priliehavejší výraz ako očumovanie). V pozadí je pritom údiv alebo pochybnosť, či sú všetky tie neuveriteľne intímne situácie naozaj autentické, alebo si k nim autor tak trochu dopomohol. Samotný Štreit sa záhadne usmieva, tak ako vždy, a priznáva, že ľudí, ktorí ho zaujímajú a chce ich fotografovať, musí predtým spoznať. Nefotografuje, tak ako mnohí iní autori, náhodné výjavy z ulice. Jeho programom je dedina. A nie hocijaká, ale dediny vo vysídlených Sudetoch, kraj na pomedzí prázdnoty a zabudnutia. Tam je medzi svojimi, podobne ako mních, pustovník, ktorý zasvätil svoj život samote a malej komunite. Takto chápaná fotografia je formou náboženstva a bez akýchkoľvek pochybností platí, že Štreitov normalizačný Sovinec a jeho okolie je zásadným dielom svetovej fotografie, ktoré vznikalo od roku 1972. Obrazy unavenej družstevníčky, ktorá oddychuje na kope slamy s cigaretou v ruke a natáčkami na hlave (Lomnice, 1988) alebo desivý pohľad na traktor zaparkovaný v kostole prebudovanom na JRD (Arnoltice, 1980) slúžia ako ikony doby, ktoré prekonali čokoľvek, čo na tému socialistickej dediny ako najmenšej entity "skolektívneného občana" vzniklo nielen u nás. Štreit má vlastne pravdu, že všetky tie krásne modelové situácie bozku dvoch starčekov, vypúšťania holubov či tupého posedávania pred televízorom - ktoré urobil nielen na Morave, ale neskôr aj v Japonsku, Burjatsku alebo vo Francúzsku - by mohli nastať skôr či neskôr aj samy od seba. Kľúčovú otázku dokumentu, či a do akej miery je aranžovanie prípustné, do akej miery autor celý proces urýchlil, si pritom musí zodpovedať každý sám. .dedina je svet Jubilujúci šesťdesiatnik Jindra ze Sovinca - áno, takto sa podpisuje priateľom a takto ho oslovuje aj celoživotný kurátor stoviek jeho výstav a desiatok knižných publikácií Antonín Dufek z Brna - je pôvodnou profesiou učiteľ, od roku 1974 však zároveň vedie galériu v dedinke Sovinec, kde pod hradom žije zopár desiatok duší. Fenoménom, ktorý presiahol hranice normalizačného Československa, sa stali výstavy progresívnych výtvarných umelcov, ktoré tam s obdivuhodným nasadením "zapadnutého vlastenca" organizuje. V roku 1982 sa zúčastňuje ako jediný fotograf na nepovolenej výstave neoficiálnych výtvarných umelcov na tenisových kurtoch v Prahe, za čo ho prenasleduje ŠtB. Unikátom v dejinách svetovej fotografie je súdny rozsudok, podľa ktorého má zákaz "pokračovať v trestnej činnosti fotografovania", pričom mu súdne zabavia fotoaparáty aj filmy. Štreit však, pochopiteľne, v "trestnej činnosti" pokračuje, a to s čoraz vyššou intenzitou. Ako parafrázu na slávny slogan Marshalla McLuhana o ére globalizácie (svet je jedna dedina) vytvára svoju zásadnú knihu s názvom Dedina je svet. Jeho dedina, ktorú dôverne pozná, sa pritom novej dobe vzpiera, bráni. A líši sa svojou nepatetickou absurdnosťou aj od martinčekovsko-hanákovského obrazu starého sveta, ktorý je kánonom slovenskej vizuálnej kultúry. .hľadanie strateného času Po roku 1989 pokračuje Štreit vytrvalo vo svojom. Nadobudnutá sloboda ho ani o milimeter nevychýli z dráhy dokumentu. S veľkým zaujatím učí fotografiu na vysokých školách a vedie tvorivé dielne. Ako sám hovorí, nikdy sa netváril ako fotograf-vševedko. Nefotí krajinu a už vôbec nie reklamu. Zaujímajú ho "iba" ľudia. Pri červenom víne a sviečke sa v roku 2000 v tichu svojho domu priznáva, že pre neho je najdôležitejšie vytvoriť takú situáciu, keď "preskakujú tie iskry". Zároveň to však musí byť situácia, z ktorej vyžaruje pokoj, ticho. To je ten vrchol, za ktorým vždy ide. Pracuje pritom hekticky a pôsobí dojmom workoholika. Päťdesiatštyri autorských výstav a šesť kníh vydaných iba v roku 2000 je toho najlepších dôkazom. Smeje sa, že musí toľko pracovať preto, aby si raz nevyčítal, že ten čas premárnil. Čo tak nástojčivo hľadá? - pýtajú sa znepokojene jeho blízki a priatelia. Odpoveď by mohla byť prostá. Hľadá stratený čas, Sovinec, a to doma aj v šírom svete. Toho však už niet. Sú síce iné dediny, zdá sa však, že ich obraz hĺbku prvotiny nedosahuje. A pritom často ide o skvelé fotografie! Ako ukazuje aj výstava v SNG, ktorú kurátor Tomáš Pospiech, mimochodom Štreitov bývalý žiak, rozumne rozdelil na dve časti a obdobia (sovinecké a posovinecké), kľúčový problém takého rozsiahleho diela je v opakovaní, zmnožovaní jazyka, na ktorom autor zotrváva. Divák sa neubráni pocitu, že tých čierno-bielych obrazov vidiečanov sediacich v obývačke alebo v kuchyni je už akosi priveľa, že je to overená obrazová mustra, do ktorej sa akoby dosadzuje realita. Cieľom by pritom nemala byť nadprodukcia veľmi podobných obrazov, pretože fotografie nie sú Baťove cvičky. Naopak, "pásová výroba" situácií je slepá ulička dokumentu. Je to niečo, s čím zápasí každý tvorca, ktorý dosiahol fenomenálny úspech. Je to však problém Štreita, ktorý ostal verný sám sebe, alebo nás ostatných a zmenenej doby, ktorá vytvára z onej "človečiny" zatuchlinou voňajúcu, dnes síce vzácnu, ale z minulosti opozeranú repliku? hore | |
|
© 2005 Slovenská národná galéria. Všetky práva vyhradené. Web satori.