 |
 |
 |
 |
 |
|
2011
2010
2009
2008
2007
2006
2005
|
Cyprián Majerník Neslýchané stretnutia Cypriána Majerníka | Neslýchané stretnutia Cypriána Majerníka Cyprián Majerník sa narodil 24. novembra 1909 Vo Veľkých Kostoľanoch, ale vo svojom rodisku prežil len detstvo. Štúdium na meštianskej škole absolvoval v Pezinku, potom nastúpil na strednú hospodársku školu v Košiciach (1924), v roku 1926 krátko navštevoval súkromnú maliarsku školu Gustáva Mallého v Bratislave. Hoci so Slovenskom nikdy celkom nestratil kontakt, podstatná časť Majerníkovho nedlhého života sa spája s Prahou, kam prišiel v roku 1926 ako sedemnásťročný študovať maliarstvo na Akadémiu výtvarných umení. Praha sa pre mladého Majerníka stala oknom do sveta. Tu študoval; tu po prvý „naživo“ videl nielen špičkové diela starého českého i svetového umenia, ale aj obrazy P. Picassa, M. Chagalla či G. de Chirica; tu mal vlastnú výstavnú premiéru, keď svoje práce prezentoval na výročnej školskej výstave v roku 1930. Pražské prostredie bolo začiatkom 30. rokov dejiskom prvých hodnotení jeho tvorby. Z Prahy sa vydal za vidinou štúdií, vnemov, zážitkov a skúseností do Paríža a po návrate prežil v Prahe podstatných trinásť rokov svojho života, tešil sa i trápil, maliarsky zúročil tragické vojnové roky a napokon aj dobrovoľne ukončil svoju pozemskú púť. Pri rekonštrukcii Majerníkovej tvorby a umeleckého odkazu prvý dostupný obrazový materiál predstavujú práce, prezentované na výstave pražskej akadémie v roku 1931, charakteristické silným vplyvom H. Matissa a A. Deraina. Pobyt v Paríži (1931/1932), sprevádzaný neuveriteľnými finančnými ťažkosťami, ba až existenčným zúfalstvom (o čom svedčí zachovaná korešpondencia), podstatným spôsobom poznamenal jeho tvorbu. Odzrkadlili sa v nej nové skúsenosti a podnetné inšpirácie – ako je zrejmé z celého radu kresieb a skíc z parížskeho prostredia – ale najmä dôverné zoznámenie sa s dielom Marca Chagalla (Dve madony, Teliatko, Svatba – Dve postavy z albumu, Morena, Dvorček a i.). Prvá samostatná výstava tvorby Cypriána Majerníka, na ktorej autor predstavil kolekciu 37 olejov, gvašov a akvarelov, sa konala vo výstavnej sieni Elánu (pri Mazáčovom kníhkupectve v Spálenej ulici) v Prahe na jar roku 1935. Hodnotenie vo vtedajšej tlači bolo rozporné: kým českí recenzenti nešetrili chválou a označovali 25-ročného Majerníka po Fullovi a Galandovi za „velký příslib moderního slovenského malířství“ (Halo noviny, 17. 3. 1935), na Slovensku zaznievali najmä urazené a pobúrené tóny, ba i priame odmietanie „umeleckého paškvilu, falošnej grotesky, na ktorú nemožno vzťahovať vznešený titul umenia“. (Slovák, 24. 3. 1935) Výstave paradoxne predchádzalo obdobie istého tápania, ba až tvorivej krízy, zreteľné pri pohľade na Majerníkovu maliarsku produkciu z roku 1934. Už vo frekventovaných, trocha drsných erotických motívoch (Milenci, Kankán) – definovaných prvým Majerníkovým monografistom Karlom Šourkom ako „... kompenzácia erotickej dezilúzie zo života a vysvetlenie Majerníkovho motívu unikania, ktorý sa neskôr stal vnútorným tematickým lešením jeho maľby“ – je citeľná istá povrchnosť maliarskeho spracovania, malebnosť stráca svoju výsadnosť, dovtedajšie vedúce obsahovo-formové postavenie (Ľudmila Peterajová). Spolu s badateľným posunom k zdôrazňovaniu grafickosti, aktuálne korešpondujúcom s autorovým vtedajším zameraním na novinovú kresbu a politickú karikatúru, predznamenáva ďalší vývoj Majerníkovho autorského konceptu. Pod vplyvom rozličných okolností predstavuje rok 1936 pre Majerníka začiatok cesty, na ktorej plný úzkosti hľadá možnosť úniku zo slepej uličky osobnej i civilizačnej drámy, ktorým – ako tuší – bude musieť v nasledujúcom období čeliť. A tak postupne, maliarsky poučený F. Goyom a H. Daumierom, začína zaplňovať javisko sveta koňmi a jazdcami, klaunmi a krasojazdkyňami, maskami, vyhnancami, Don Quijotmi, zajatcami, utečencami a hliadkami, všetkými tými protagonistami „neslýchaných osudných stretnutí“ dobra, čestnosti a ušľachtilosti so zlom, pokrytectvom, zákernosťou a nízkosťou. Napriek postupujúcej chorobe (skleróza multiplex) pripravil Majerník pre Alšovu sieň Umeleckej besedy na jeseň roku 1940 svoju druhú samostatnú autorskú výstavu. Úvod do katalógu napísal Jan Zrzavý a obrazy Cypriána Majerníka označil za diela „romantika zcela moderního rázu“, z ktorých vanie „docela zvláštní a osobitá poesie, vůně dobrodružství, tajemných a osudových setkání, dramatické napětí a očekávaní nějakého tragického zakončení“. Výstavu tvoril súbor 40 diel, od Bartolomejskej noci z roku 1936 až po práce celkom nové, z roku 1940. Tvorba z posledného obdobia Majerníkovho života ohromuje svojím neuveriteľným rozsahom. Bez ohľadu na neustále zhoršujúci sa zdravotný stav, časté depresie a paralyzujúcu situáciu protektorátnych Čiech v zúriacom vojnovom ošiali Majerník vášnivo, obsesívne kreuje posledné dejstvo svojej verzie drámy ľudskej existencie. Maľuje zástupy mužov, žien a detí vedených mátožným jazdcom v ústrety smrti, varianty Dona Quijota, utečencov na člne či na vozoch ťahaných vychudnutými koníkmi, živé kostry v údesnom zástupe... Všetkým možno v očiach čítať strašné videnia z neslýchaných stretnutí. Posledné z týchto neslýchaných stretnutí – povedané slovami Dobroslava Chrobáka „... nevedno ktoré, autor nezanechal po ňom nijaký záznam“ – Cyprián Majerník 4. júla 1945 už neprežil. Alexandra Homoľová hore | |
|
© 2005 Slovenská národná galéria. Všetky práva vyhradené. Web satori.