Výber zo zbierky insitného umenia

Kurátorka: Katarína Čierna

Zbierka insitného umenia je špecifickou zbierkou Slovenskej národnej galérie, ktorá sa buduje od roku 1965. Novú expozíciu tvorí reprezentatívny výber maliarskych, sochárskych a kresbových diel najmä slovenských, ale i zahraničných autorov.

Zámerom je poukázať jednak na nových autorov, ale rovnako predstaviť známych umelcov dielami, ktoré neboli dosiaľ prezentované na pôde Galérie insitného umenia.

Ondrej Šteberl (1897 Pezinok – 1977 Bratislava), poštový doručovateľ, bol autor s mimoriadnou invenciou zobrazujúcou svet rozprávok a legiend básnickými metaforami, Pantomímami tvarov, alegorickými bytosťami a postavami zo Starého i z Nového zákona. Jeho maliarsky prejav má vlastné ornamentálno-symbolické pravidlá a je charakteristický tvarovou deformáciou, plošným poňatím maľby, ladnou linkou a použitím nelomených tónov žiarivých farieb. Patrí medzi najvýznamnejších autorov nielen v slovenskom, ale i európskom kontexte.

Juraj Lauko (1894 Sarvaš, Maďarsko – 1974 Bratislava), vyučený údenár, vytvoril obrazovú kroniku zo života Slovákov na Dolnej zemi. Typický je jeho lyrický prednes s osobitou ohnivou farebnosťou.

Maľby Zuzany Virághovej (1885 – 1979 Košice), ženy v domácnosti, sú plné baladickej poézie a čara tichého spomínania na krajinu južného Slovenska. Tvárne prostriedky sú elementárne čisté, používala paletu zelených, mäkkých farebných tónov.

Medzi slovenskými umelkyňami nechýba Anna Ličková (1895 Těšín, Česká republika – 1975 Čadca), opatrovateľka detí a robotníčka. Jej dielo sa viaže na spomienky z minulosti, na citovo dôverné miesta v prírode, ktoré rozvíjala do kompozícií plných metafor. Obrazy sú žiarivými feériami a zaujmú silným výtvarným inštinktom pre tvar.

Svet obrazov Júlie Bartuszovej (1904 Okoč – 1990 Štúrovo), ženy v domácnosti, je svetom uvitým zo spomienok. Z návratov. Zo zastavení v čase a priestore. Vytvárala interiéry starých izieb a kuchýň s vlastným geometrickým a hierarchickým poriadkom. Používala silné zjednodušenie s výtvarnými znakmi s ľubovoľnými farebnými pomermi a rytmami.

Lekár Július Považan (1926 Žiar nad Hronom, žije v Krupine) patrí medzi najosobitejších predstaviteľov slovenského insitného maliarstva. Inšpiruje ho krajina detstva pri zobrazovaní ľudových mystérií, povestí, legiend či rozprávok, osobité sú výjavy zo života štiavnických baníkov. Svoj maliarsky program rozvíja vo figurálnych kompozíciách. Sviežosť autorových malieb umocňuje pôsobivá paleta sýtych tónov.

Ján Hlavatý (1906 – 1992, Bratislava-Vajnory), úradník a robotník, uplatňoval spontánne detskú významovú perspektívu. Rád sa vracal k spomienkam na hry v mladosti a ku kalendárnemu zvykosloviu v prímestskej obci.

Dielo Nelly Kompánkovej (1933 Bielovce, žije v Bratislave), herečky a baletky, charakterizujú mestské motívy s veselou farebnosťou a pravouhlými kompozíciami.

Pavol Hronec (1899 Hradište – 1984 Bratislava), úradník, sa inšpiroval svojím obľúbeným románom Victora Huga „Chrám Matky Božej v Paríži“ a príbehy „ prerozprával“ pod vplyvom naivizmu svojich predstáv s precíteným výrazom a klasickou krásou formy.

Mária Žilavá (1909 Malacky – 1980 Bratislava-Devín), žena v domácnosti, sa vo svojej sochárskej tvorbe vyjadrovala väčšinou reliéfom, pričom jej najoriginálnejšie a fascinujúce práce sú monumentálne, vysoké „totemy“ s množstvom tvárí usporiadaných nad sebou. Svoje predstavy zhmotnila aj v maľbe.

Sochár Štefan Siváň (1906 – 1995 Babín), roľník a kolár, vo svojom diele spodoboval svet ponorený do starých duchovných štruktúr oravskej dediny. Celkom pôvodným spôsobom spojil ľudovú rezbársku tradíciu s vlastnými výrazovými prostriedkami do osobitého štýlu.

Diela Natalie Schmidtovej (1895 Dobrinka, Rusko – 1981 Rozsochy, Česká republika), pôvodne chyžnej a opatrovateľky detí, charakterizuje bizarná fantázia. Intuitívnym grafizmom a primárnym schematizmom vytvárala kompozície vyjadrujúce spomienky na mladosť pri Čiernom mori. Rada sa prenášala vo fantázii aj do neznámych krajín, a tak v jej tvorbe nachádzame aj maliarske exotické„ výlety“. Spontánny ťah štetcom bol prostý, výrazové prostriedky elementárne.

Cecilie Marková (1911 – 1998 Kyjov, Česká republika), vyučená modistka, kreslila sutomatickým gestom kvety, ktoré neboli z reálneho sveta, ale vyrastali z fantázie autorky. Rovnako maľovala astrálne krajiny a kozmické erupcie.

Obrazy Jana Hrušku (1918 Lysice – 2004 Brno, Česká republika), pracovníka v drogérii, zaujmú pozornosť špecifickou maliarskou technikou, jeho vynálezom. Svoje diela vytváral nanášaním olejových farieb pomocou injekčnej striekačky a ihiel. Jeho obľúbenými témami boli kvety, kytice kvetov, vres, tulipány, nezábudky či kvetinové kríky a záhrady, ale predovšetkým mestské námestia. Lineárne kompozície vytváral precíznymi a opakovanými detailmi koncentrovane a rituálne. Žiarivé farby, ktoré iskria ako email, spriadal ako pletivo. Každá línia má vlastnú hmotu v plnom farebnom lesku, čím vzniká plastický výtvor, ktorý evokuje voľnú analógiu so stredovekými šperkmi a knižnými ilumináciami.

Aj technológia sklených obrazov Rudolfa Dzurka (1941 Pavlovce, Slovensko, žije v Prahe) je originálna. Dostáva sa k nej v sklárňach v Novom Bore, kde ho zaujala myšlienka využiť sklený odpad. Prišiel na špecifickú metódu: farebné sklíčka drví pomocou ručného lisu a následne sklenú drvinu nanáša v rôznej intenzite na obrazovú plochu a zlepuje ju pomocou špeciálnych živíc. Touto technikou dosiahol Dzurko efektný reliéfny povrch, kde sa striedajú teplé, ostročervené, sýtožlté a oranžové farebné plochy so studenými zelenými, tyrkysovými a modrými. Na obrazoch sa strieda poetická poloha s expresívnou výpoveďou. Premieta do nich svoje sny, túžby, skutočné i bájne príhody z rómskej pospolitosti.

Obľúbenými námetmi pre Belgičana Karla Willama Petita (1893 – 1980 Carnières, Belgicko), hutníka, boli slávnosti a športové podujatia. Autorovo dielo sa vyznačuje skvelým rozprávačským nadaním a výnimočným zmyslom pre farbu a zaujme silným výtvarným inštinktom pre tvar.

Waldomiro de Deus (1944 Boa Nova, Brazília), záhradník a murár, je verný figurálnemu zobrazeniu, avšak vzdialenému reprodukcii skutočnosti, objemy sú jednoduché a redukované na podstatné znaky. Všetky autorove obrazy sú farebnou explóziou sviežich tónov. Kompozície nemajú perspektívu a zdá sa, že motívy „plávajú“ v priestore.

Aj diela ostatných autorov, zastúpených v expozícii, sa napriek odlišnosti vo výraze stretávajú v pôvodnej imaginácii a invencii.