Výstavný a publikačný projekt prezentuje výber ženských osobností česko-slovenského sochárstva, ich prínos a špecifiká pre dejiny výtvarného umenia v tematických okruhoch, ktoré objasňujú nástup žien do sochárskeho umenia, ich pozíciu a umelecké výsledky v sochárstve, považovanom za výrazne mužské teritórium. Ženské autorky však v ňom našli a mali priestor, ktorého dimenzie je potrebné pripomenúť a „oprášiť“. Výstava a katalóg sa zameriavajú na sochárky, ktoré absolvovali klasické sochárske štúdium (ŠUP v Bratislave, AVU v Prahe, VŠUP v Prahe, VŠVU v Bratislave) a mnohé z nich sú neznáme, zabudnuté, stratené, opomenuté dejinami, teóriou umenia a múzejnými zbierkami alebo predstavované v kontexte úžitkového a dekoratívneho umenia. Dôraz je postavený na autorky tvoriace na Slovensku s doplnením o výber diel sochárok z českého prostredia, niektorých z nich u nás doposiaľ nepredstavených a takmer neznámych.

Reinštalácia výstavy v Košiciach bude inovovaná dielami zo zbierky Východoslovenskej galérie v Košiciach a plánuje predstaviť vo väčšom rozsahu autorky pochádzajúce z východoslovenského regiónu, alebo tie, ktoré tu v minulosti pôsobili (Jolana Kirczová, Alina Ferdinandy, Erna Masarovičová, Mária Bartuszová). Prenos výstavy do košickej galérie a jej doplnenie má význam z viacerých aspektov – Košice boli v 20. storočí mimoriadne plodným a aktívnym sochárskym regiónom, rovnako aj zbierky galérie a múzeí v Košiciach obsahujú diela týchto umelkýň, čo dodá projektu nový charakter a predstaví návštevníkom tohto regiónu špecifickú „ženskú“ kapitolu z dejín výtvarného umenia v bývalom Československu.

Začiatky etablovania sa ženských autoriek v 30. rokoch 20. storočia súvisí s úžitkovým umením a s ambíciou tvoriť sochárske diela a presadiť sa v oblasti komorného sochárstva. Ich sochárska činnosť preto vychádza z úžitkového a dekoratívneho umenia a sochárstvu sa venovali len epizodicky. Napriek tomu ide o diela, ktoré si zasluhujú pozornosť a sú rovnocenným príspevkom i v komornej forme. Roky po druhej svetovej vojne a predovšetkým záver 50. rokov sú spojené s rozvojom umeleckého vzdelávania a tiež s monumentálnymi realizáciami vo verejnom priestore. Sochárky boli a sú výraznými individualitami, ktoré nachádzali svoj priestor mimo hlavných prúdov, neskrývajúc sa za dekoratívne hodnoty, v tom období v modernom umení chápané ako neprogresívne až dekadentné. Výskum v problematike vychádza zo zachovaných diel, z fotodokumentácie, orálnej histórie a z publikovaných materiálov.

Výstavu nemožno vnímať ako malé monografie vybraných autoriek, ale je skôr poukázaním na špecifiká ženského aspektu v sochárskom umení – drobná plastika (šperk, dekoratívne formy plastiky, záhradná plastika), na používaný materiál – keramika, ďalej na témy ako žena, matka, materstvo, plodnosť a tiež na špecifiká sochárskych techník. Okrem trojdimenzionálnych diel sochárskeho a úžitkového charakteru sú vystavené kresby, fotografie, koláže, grafiky, modely a iné dokumentácie sprostredkujúce fenomén sochárok v umení 20. storočia. Pre pochopenie sochárstva, prechádzajúceho v minulom a súčasnom storočí krízou, je výstavný projekt doplnením neznámych území a sústredením sa na diela a osobnosti, ktoré ostali mimo hlavnej hry.

Výstava je tematicky členená na viacero celkov: Žena – hlava – portrét, Sochárka a keramička, Od miniatúr po „monumentálky“, Žena – matka – rodina, „Železné“ dámy, Príroda = Žena. Súčasťou výstavy sú zvukové nahrávky textov z autentických dokumentov vybraných sochárok. Hovorené slovo dopĺňa atmosféru ich tvorby o životné príbehy, okolnosti a tvorivé uvažovanie. Texty boli dramaturgicky vyberané nie ako životopisné medailóny jednotlivých autoriek, ale tak, aby doplnili expozičný zámer a témy jednotlivých výstavných miestností. Vďaka civilným ženským hlasom nahliadneme do intímnych úvah, poézie i do odborných hodnotení. Vypovedajú o autorkách ako o osobnostiach, výtvarníčkach, ženách.

K výstave vyšiel aj rovnomenný 160-stranový katalóg, ktorý obsahuje štúdiu kurátorky Vladimíry Büngerovej o česko-slovenských sochárkach, rozhovor s teoretičkou a historičkou umenia Ľubou Belohradskou a bohatú obrazovú dokumentáciu.