Expozícia Ladislav Mednyánszky a Strážky

Koncepcia: Katarína Beňová

Expozícia je výberom z obsiahleho súboru Mednyánszkeho diel, ktoré pochádzajú predovšetkým z raných období jeho tvorby a dokumentujú jednotlivé vývinové etapy a cestu hľadania maliarovho umeleckého štýlu. Umelcova rodina spravovala veľkú zbierku jeho diel zachovanú v pomerne kompaktnej podobe s dôrazom na diela vytvorené v rokoch 1875 – 1900. V neskoršom období svojej tvorby Mednyánszky už niektoré rané diela nepredával ani nevystavoval. Počas druhej svetovej vojny bola časť zbierky zničená a ďalší, pomerne veľký súbor diel vyviezli z Trenčína do Veľkej Británie. Po smrti umelcovej netere Margity Czobelovej v roku 1972 prešli Strážky a väčší počet jeho diel do majetku SNG. V roku 2000 túto zbierku obohatil súbor malieb zo zvyšku tzv. strážťanskej pozostalosti.
Už od začiatku Mednyánszkeho tvorby boli Strážky obľúbeným motívom jeho diel. Okrem dominánt obce (napr. renesančná veža) ho zaujímalo okolie kaštieľa, park, najbližšia príroda, motívy ohybu rieky Poprad pri Strážkach. Strážky vyhovovali jeho samotárskej povahe, celé hodiny sa tu mohol túlať po okolí a študovať premenlivosť prírody. Jeho tvorbu ovplyvnili aj intelektuálna samota a istá melanchólia tohto miesta, vzdialeného od väčších centier.
Zaujímavú zložku Mednyánszkeho krajinomaľby predstavovala voľba témy. Pod vplyvom francúzskej intímnej krajinomaľby z okolia Barbizonu začína spočiatku maľovať lesné interiéry, zákutia, jednoduché pohľady do krajiny. Oslobodil krajinu od komponovanosti typickej pre 19. storočie a uvoľnil ju, aby sa prostredníctvom nej dala zachytiť nálada či dojem. Pomerne opakovaným námetom z tohto obdobia je zobrazenie stromov, ktoré boli jeho obľúbenou témou už od detstva. V krajinomaľbe sa často vyskytuje námet cesty, ktorá sa zužuje do jedného bodu kompozície. Motív ohybu rieky alebo cesty sa stáva centrálnou osou Mednyánszkeho obrazov. So zdokonaľovaním maliarskych zručností sa začala meniť aj tematika jeho diel (nočná krajina, príroda počas hmly, búrok, dažďa, brieždenia). Súčasťou jeho tvorivého procesu bolo priame pozorovanie prírody v teréne, z ktorého si často viedol písomné záznamy. V denníkoch sú pri jednotlivých kresbách a náčrtkoch prírody poznámky o svetle v danej zaznamenanej situácii alebo je uvedený čas, kedy vznikol náčrt (ráno, brieždenie, západ slnka). Okolo roku 1900 autor pod vplyvom impresionizmu maľuje svetlé kompozície rozkvitnutých sadov a viníc. Odpútal sa od pochmúrnych tmavých kompozícií a začína používať jasnejšie odtiene farieb. Zlom v stvárnení krajiny nastal u neho okolo roku 1910, keď symetriu predchádzajúcich období v jednotlivých kompozíciách vystriedali omnoho energickejšie ťahy štetca.
Mednyánszkeho zaujímala v okolí Strážok nielen príroda. Druhou tematickou skupinou jeho tvorby boli portréty a portrétne štúdie paholkov, sedliakov, kočišov, robotníkov, tulákov. Jednoduchí ľudia ho zaujímali nielen na Slovensku, ale aj počas jeho pobytov v Budapešti, v Paríži či vo Viedni. Vo svojich denníkoch si viedol zápisky o zaujímavých charakteroch ľudí, s ktorými sa stretol. S niektorými ho pútalo silné priateľstvo a podporoval ich počas celého života.
Umelcova sestra, barónka Miri Czobelová, usporadúvala v priestoroch kaštieľa v Strážkach pravidelné stretnutia umelcov a literátov, tzv. salóny. Na niektorých sa zúčastňoval aj Ladislav, ktorý svojim priateľom udelil v rámci tohto „cirkusu“ zvieracie mená. Pokračovaním skupiny portrétov sú zobrazenia rodiny a rodinných priateľov. Z obdobia okolo roku 1887 je zachovaný Portrét švagra Štefana Czóbela. V tomto čase vznikol aj Portrét priateľa (spisovateľa Zsigmunda Justha), ktorý sa podarilo identifikovať na základe fotografického materiálu z Mednyánszkeho pozostalosti v archíve Slovenskej národnej galérie. Blízky vzťah Justha k Mednyánszkemu dokumentuje fakt, že spisovateľ opísal umelca vo svojom románe Fiumus z roku 1894 (vystupuje tu pod menom Lipót Czobor). Zsigmund Justh bol vedúcou osobnosťou spolku Debating Society, ktorý prezentoval ideu obrody vyšších spoločenských vrstiev za pomoci sedliactva a o ktorý sa zaujímal aj Mednyánszky. Členom tohto spolku bol aj Imrich Czóbel, ktorého Mednyánszky tiež portrétoval.
V priebehu 90. rokov, najmä počas svojho posledného parížskeho pobytu, sa Mednyánszky začal zaujímať o stvárnenie celofigurálnych kompozícií s tematikou chudoby a úžery. Z tohto obdobia pochádzajú aj štúdie zaujímavých ľudských typov, ktoré sú z nášho pohľadu nedokončené. Autor ich, naopak, považoval za dokončené, keď sa mu podarilo zachytiť výraz portrétovanej osoby.
K ďalším pozoruhodným dielam vystaveným v kaštieli v Strážkach patrí obraz pod názvom Odsúdený, ktorý vznikol v tzv. období sadizmu a vyjadruje motív pasivity, úplného poddania sa svojmu osudu. Symbolisticko-melancholické diela pochádzajú zo začiatku 90. rokov 19. storočia a vrcholia okolo roku 1895, keď sa umelec musel vyrovnať so smrťou otca. Pocit osamelosti sa prejavil aj v jeho tvorbe. Do popredia sa dostáva spišská štylizácia katafalkových portrétov, aké nachádzame aj v strážskej rodovej galérii. Vplyv symbolizmu sa prejavil aj v dielach, ktoré predchádzali tomuto smutnému obdobiu v živote umelca.
Po roku 1900 dochádza k zmene Mednyánszkeho tvorby, a to najmä v prístupe k témam. Jednotlivé motívy abstrahuje na základné symboly, pričom používa široký štetec, ktorým voľne nanáša farbu. Jeho tvorbu uzatvárajú diela z predvojnového a vojnového obdobia, na ktorých splýva figurálny motív s prírodným v jeden.
Osobnosť Ladislava Mednyánszkeho je natrvalo spojená s kaštieľom v Strážkach. Prezentovaný súbor diel pochádza priamo z kaštieľskej rodinnej pozostalosti a je doplnený ďalšími nákupmi Slovenskej národnej galérie zo súkromných zbierok. Je nielen čiastkovým pohľadom na tvorivý vývin Mednyánszkeho diela, ale dokumentuje aj vplyv génia loci Strážok.