Ernest Zmeták sa okrem maliarstva venoval grafike, kresbe a monumentálnej tvorbe.
Zmetákovým tvorivým východiskom sa stala úcta k vnútornej zákonitosti vecí, postihnutie konštrukčného, geometrického základu zobrazovaného motívu. Repertoár motívov jeho tvorby nebol široký: krajina, portréty a autoportréty, zátišia, v grafike aj ľudové balady či biblické výjavy.
Hľadal v tvare stálosť a zákon: dokázal vniesť napätie a výraz aj do zdanlivo statických vecí a situácií, oživiť ich robustným gestom, pričom hlavný dôraz svojho prejavu postavil na vizualizácii, zjavovaní vnútornej podstaty tvaru. Tvary na ploche „vyhmatával“ priam sochárskym spôsobom, „vytesával“ skratkovitým a pritom maliarsky a farebne delikátnym výtvarným jazykom. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov sa v Zmetákovej tvorbe objavila osobitá črta malebnosti, súvisela s uplatňovaním plošnej a zjednodušujúcej dikcie, ktorá nasycovala jeho maľovanie výraznejším naivizujúcim duchom. Jeho primitivizmus bol zámerný, premyslený do posledných detailov.
Veľkou vášňou Ernesta Zmetáka bolo cestovanie. Okrem Slovenska (Orava, Gemer, Červený Kameň, Košice) ho zaujali viaceré krajiny. Jeho celoživotnou tvorivou láskou sa stalo Taliansko, kde absolvoval svoj prvý študijný pobyt v roku 1947 a odvtedy sa tam v pravidelných intervaloch vracal a maľoval.
V neskorom diele sa čoraz evidentnejšou stávala citová zainteresovanosť pretavená do nostalgického, melancholického lyrizmu, poetizácie skutočnosti. Taktiež farebné videnie prešlo v jeho tvorbe viacerými zmenami, od tmavých, sonórnych farieb s lokálnymi tónmi, od snahy postihnúť reálny kolorit javov a vecí, cez jeho plnofarebné až rozkošnícke rozžiarenie k akémusi vnútornému, transcendentálnemu presvetleniu.
„Uzavreté dielo Ernesta Zmetáka je – okrem iného – aj príkladom ako dôrazne vnímal stratu potencie západoeurópskych -izmov a z toho plynúce inšpiračné vákuum, v ktorom sa ocitol na počiatku vlastných, maliarsky svojprávnych snažení. Príkladom o to preukaznejším, že tento pocit zdieľal maliar, ktorý západoeurópsky modernizmus spoznal – na rozdiel od väčšiny generačných súbežcov – skutočne z vlastnej skúsenosti. To však zároveň spôsobilo, že Zmeták na spochybňovanie modernistickej dogmy reagoval odlišne, než ostatné osobnosti maliarstva štyridsiatych rokov. Nie teda kompromisným štýlovým návratom k „osvedčenej“ predmodernistickej tradícii, ale pozitívne: zachovaním povahy moderného maliarskeho tvaru, pritom však s úpornou snahou o prekročenie štýlových klišé, zámerným úsilím prehodnotiť ich akoby vopred daný spôsob významovej reči. A práve v tomto bola skrytá motivácia Zmetákovej maľby a zároveň aj hlavná príčina viditeľného presahu jeho programu mimo generačné názorové stereotypy.” Ján Abelovský, 2010
Parafrázujúc slávnu vetu zo Súkromných listov Fullu a Galandu, by sa dalo povedať, že Zmetákov obraz sa podobal skutočnosti, ale najmä obrazu... Aj s vedomím, že slová vždy všetko zjednodušia, sa mi žiada povedať, že Zmeták v svojej „ars-poetike“ smeroval od reality k poézii, od analýzy k syntéze, od fyziky k metafyzike, od pozemského k nadpozemskému...
Katarína Bajcurová, kurátorka výstavy, 2011
