Knižné ilustrácie tvoria významnú časť Zbierky modernej a súčasnej kresby Slovenskej národnej galérie. Ilustrácia je oblasťou výtvarnej tvorby, ktorá je na pomedzí voľného a úžitkového umenia, ale vďaka svojmu tradičnému nosiču – tlačenej knihe – je v bližšom kontakte so svojím divákom než vrcholné majstrovské diela, často uzavreté v depozitároch múzeí a galérií či viazané na vystavenie v expozícii. Ilustrácie (najmä detských) kníh sú pre mnohých dostupným a dôverne známym výtvarným dielom, ku ktorému si v priebehu života vytvorili vzťah. V bývalom Československu bola ilustrácia podporovaným, niekedy stagnujúcim, inokedy dynamicky sa rozvíjajúcim médiom, ktoré patrí k „spodným“ prúdom moderny.
Výstava predstavuje ukážky ilustrátorskej tvorby štyroch významných osobností moderného slovenského umenia (Gustáv Mallý, Koloman Sokol, Viera Kraicová a Rudolf Fila), ktoré prostredníctvom tohto marginálneho média ukážu menej známe podoby svojho výtvarného prístupu.
Gustáv Mallý (1879 – 1952)
Gustáv Mallý je považovaný za jedného z prvých moderných slovenských maliarov. Narodil sa vo Viedni, detstvo a mladosť prežil na Záhorí. Študoval na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe a na Kráľovskej akadémii v Drážďanoch. Bol zakladajúcim členom prvého združenia slovenských výtvarníkov – Grupy uhorsko-slovenských maliarov (spolu s Emilom Pacovským, Jaroslavom Augustom a s neskoršie prizvanými ďalšími výtvarníkmi). Išlo o ojedinelú iniciatívu v časoch, keď bola kultúrna situácia vo vtedajšom hornom Uhorsku neprajná – roztrúsené obrodenecké hnutie podporovalo z umeleckých druhov takmer výlučne literatúru. V skoršej fáze tvorby sa Mallý venoval najmä figurálnej, „príbehovej“ maľbe. V prvom desaťročí boli motívmi jeho malieb žánrové výjavy z vidieckeho života. Často vkladal do malieb útržky sentimentálnych alebo anekdotických príbehov; tento prvok sa objavuje aj na prezentovaných ilustráciách (napr. Výplata za pomaľovanie obielenej chalupy, 1932). Na prelome prvého a druhého desaťročia sa jeho štýl zmenil, pracoval viac v plenéri, snažil sa zachytiť atmosféru a svetelné podmienky konkrétneho okamihu – šlo o príklon k tzv. luminizmu (stredoeurópska obmena impresionizmu). Na strednom a severnom Slovensku Mallý našiel „svoju“ hlavnú tému, s ktorou sa doteraz primárne spája jeho meno – krajinu a ľudí tohto regiónu, ktorých maľovali aj Benka, Alexy, Bazovský a ďalší. Typickým prvkom sú zvieratá – kravy, ktoré dodávajú krajinomaľbám dynamiku a náznak deja. Ako píše umelcova monografistka Katarína Bajcurová – Mallý „ostáva dodnes v tieni Martina Benku“, ale „témami, názormi a programom bol prvým slovenským maliarom 20. storočia“.
Koloman Sokol (1902 – 2003)
Jeden z našich najvýznamnejších umelcov, množstvom ocenení vyznamenaný grafik, kresliar a ilustrátor. Narodil sa v Liptovskom Mikuláši. Vychovával ho strýko, od ktorého ako pätnásťročný odišiel do Košíc. Tu navštevoval grafickú a kresliarsku školu Eugena Króna, ďalej študoval na súkromnej škole Gustáva Mallého v Bratislave, a napokon na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Podobne ako mnohí umelci z jeho generácie, aj on absolvoval študijný pobyt v Paríži (1932 – 1933). V roku 1937 sa odsťahoval do Mexika, odtiaľ do New Yorku. V USA prežil takmer celý život s výnimkou rokov 1946 – 1948, kedy učil na Oddelení kreslenia a maľovania Vysokej školy technickej v Bratislave. Pôvodne sa s ním rátalo ako s pedagógom na pripravovanej Vysokej škole výtvarných umení, avšak pod vplyvom meniacej sa spoločensko-politickej situácie emigroval späť do USA, kde zostal do konca života. Jeho dielo je charakteristické expresivitou, silným citovým nábojom a záujmom o sociálne témy – chudobu, utrpenie spoločensky nižších vrstiev. V 40.rokoch tematizoval najmä vojnu. Na jeho dielach bývajú často spodobené postavy plačúcich, mŕtvych, ale tiež výjavy s témou materstva a intimity. Medzi obzvlášť obľúbené motívy patrili býky, najmä býčie zápasy. Medzi jeho inšpirátorov patril Pablo Picasso, ale aj africké umenie a umenie indiánskych kultúr. Prezentované ilustrácie ľudových rozprávok sú úplne odlišné od Sokolovej ostatnej tvorby, najmä svojou odľahčenou, humornou pointou.
Viera Kraicová (1920 – 1912)
Viera Kraicová sa narodila v Modre, kde, pokračujúc v rodinnej tradícii, absolvovala Učiteľský ústav. Neskôr, nespokojná s povolaním učiteľky, začala študovať umenie na Oddelení kreslenia a maľovania pri Vysokej škole technickej v Bratislave, u profesora Jána Mudrocha. Následne pokračovala v štúdiách na pražskej Akadémii výtvarných umení u Jána Želibského, kde sa zoznámila so štýlmi raných avantgárd. Päťdesiate roky, ktoré strávila už v Bratislave, nepriali experimentovaniu v umení, pretože vládla doktrína socialistického realizmu. Ku koncu desaťročia, s postupne sa uvoľňujúcou kultúrnou klímou, maliarka začala konečne hľadať vlastnú výtvarnú reč. Po polovici 60. rokov sa začala uberať smerom k nefiguratívnej maľbe. Pre jej prácu sú typické centrálne útvary, niekedy takmer vo forme figúry, oddelené kresebnou obrysovou linkou a vytvarované veľkými farebnými plochami. Farba je popri tvaroch a líniách rovnocennou, ak nie dominantnou zložkou obrazu. Uvoľnená, gestická práca so štetcom niekedy evokuje kaligrafiu. Medzi jej hlavné inšpirácie patrili maliari Paul Klee a Joan Miró; ich odkaz však nekopírovala, ale rozvíjala s pridaním špecifickej „stredoeurópskej“ kvality. V 70. a 80. rokoch sa čiastočne priklonila k figurácii, ktorá bola kompromisom medzi umeleckou autonómiou a požiadavkami doby. Ilustrácie boli dôležitou súčasťou Kraicovej tvorby. Ako vidno aj na vystavených prácach, chápala ju ako umelecky autonómnu oblasť, do ktorej sa pretavili základné princípy jej voľnej tvorby – zjednodušenie tvarov, citlivá práca s farbou a kaligrafia.
Rudolf Fila (1932)
Významný predstaviteľ slovenského umenia druhej polovice 20. storočia, činný a vplyvný aj ako pedagóg. Narodil sa v Příbrami na Morave. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v rokoch 1960 – 1990 pôsobil ako pedagóg na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave, kde vychoval niekoľko generácií úspešných výtvarníkov, najmä maliarov. V období rokov 1990 - 1992 viedol maliarsky ateliér na VŠVU. V 60. rokoch tvoril v intenciách dobovo výrazného smeru – informelu, ktorý sa vyznačuje nefiguratívnosťou a plastickými štruktúrami expandujúcimi z plochy obrazu. Neskôr sa priklonil k práci s apropriovaným umeleckým dielom – vyberal si detaily rôznych slávnych malieb z histórie umenia, do ktorých intervenoval špecifickým maliarskym, gestom (ide o tzv. telovky). Často pritom pracoval s lacnými reprodukciami diel (plagáty, kalendáre), ktorým takto vdychoval nový život a spätne ich navracal do kontextu vysokého umenia. Niekedy nájdené detaily malieb iných autorov, príp. vlastné fotografie, hyperrealisticky premaľúval, aby do nich následne zasiahol spomínaným gestickým ťahom štetca. Je autorom knihy Načo nám je umenie (1991). Ilustrácie z knihy Írske ságy (1967) sú svojbytnými výtvarnými dielami, v ktorých môžeme čítať hlavné črty autorovho umeleckého programu.
