Výstava Slovenskej národnej galérie s názvom DVE KRAJINY. Obraz Slovenska: 19. storočie x súčasnosť predstavuje na jednej strane premeny žánru slovenskej krajiny v umení 19. storočia, na strane druhej ukazuje ako sa tejto témy zhostilo súčasné umenie (cca od 70. rokov 20. storočia po dnešok). Multižánrový a transhistorický projekt na bohatom materiáli (kresby, grafiky, fotografie, maľby, sochy a objekty, inštalácie, videa, akcie a performancie) ukazuje šírku a rozmanitosť zobrazenia slovenskej krajiny ako topograficky definovaného miesta, spracovanej a interpretovanej tak autormi 19. storočia, ako aj súčasnými tvorcami.
Keďže sa na príprave výstavy podieľali kurátori z dvoch zbierok SNG, pokúsili sa o spojenie tradičného a netradičného nasvietenia historického žánru krajiny. Kurátori moderného a súčasného umenia zvolili subverzívny a do istej miery aj divergentný prístup k téme – výstave, ktorej materiálový pôdorys vystavali kolegovia zo zbierky starého umenia a predložili tak jej „podvojné“ čítanie v niekoľkých sémantických a vizuálnych rovinách (nové v starom & staré v novom). Svojho druhu malebný obrazový cestopis Slovenskom 19. storočia je tak podrobený pohľadu z odstupu, z konca 20. a začiatku 21. storočia, Tematicky a topograficky klasifikovaný materiál do desiatich sekcií zložený z klasických artefaktov (približujúcich popri dielach najvýznamnejších umelcov krajinárov, napr. témy putovania po krajine, mestá v krajine, hrady, dunajské pohľady, krajinu regiónov, Tatry, modernizáciu), je komentovaný vstupmi – intervenciami – súčasného umenia. Dejú sa na princípe kontrastu, paradoxu, travestie, zásahmi do tradičných a v 19. storočí „zažitých“ a často opakovaných ikonografických klišé, posunmi ich vnímania z dnešného uhlu pohľadu. Vzniká tu typ akejsi výstavy vo výstave, prezentujúcej akoby DVE KRAJINY, ktorá okrem „poznávacieho“ a estetického aspektu (ako vyzeralo Slovensko kedysi a akými prostriedkami sa zobrazovalo) prináša aj aktuálny, do istej miery scudzujúci príbeh krajiny, jej zobrazenia, či vernejšie vyjadrenia (a teda aj bytia) v súčasnosti. Krásy slovenskej krajiny sa tak predvádzajú zároveň v inej, odlišnej syntaxi súčasného umenia, ktorá je viac primeraná senzibilite dnešného diváka. Kým jedna časť súčasných artefaktov zachováva „malebné“ a „romantické“ ladenie diel z 19. storočia, resp. sa s nimi polemicky, niekedy úsmevne, „pohráva“, iná časť sa k modernizovanej krajine stavia oveľa nemilosrdnejšie, nastavuje jej zrkadlo s ironickým, kritickým nadhľadom. Vyústenie príbehu výtvarného putovania po „krásnej zemi“ od Tatier k Dunaju (ako ju kedysi nazval Samo Chalúpka), tak dostáva nečakanú, ale v každom prípade výstižnú a aktualizovanú pointu.