Ján Krlička (*1954), absolvent stavebnej priemyslovky, je krehký samorast v živote i vo svojom originálnom výtvarnom prejave. Narodil sa v českom meste Vrchlabí (Krkonoše) a od roku 1961 žije a tvorí v Prešove. A práve tu sa tvorba stala pre autora obrovskou hodnotou a zmyslom života.
Autorov domov, to je tvorivá dielňa, galéria i miesto, kde sa žije. V lone prírody v chatke v rekreačnej oblasti Sigord pri Prešove sa cíti prirodzene a slobodne. Predsieň, kuchyňa a izby sú zaplnené výtvarným umením. Ťažko možno jednoznačne povedať, kde má skôr oko spočinúť – na reliéfoch či sochách alebo obrázkoch.
Ján Krlička je vzdelaný človek, so záujmom o poéziu, literatúru a hudbu, a predsa jeho výtvarný svet má korene v prapôvodnej oblasti mýtu a naivného poetizmu a bezprostredného výrazu. Vo svojej tvorbe je motivovaný vlastnými intenzívnymi zážitkami, predstavami a víziami. Premieta do nej osobné príbehy, oživuje spomienky, rozpráva o radosti, smútku, ale i o nádeji, citlivo reaguje na všetko, čo narušuje prirodzené hodnoty života. V jeho vyjadrení je vždy prítomný moment hravosti a dobrodružstva, radosť z hry.
Sochárska a maliarska tvorba sa navzájom dopĺňajú. V oboch našiel uvoľnenie tvorivých síl a nekonečnú radosť z objavovania. Dláto a nožík strieda štetec, drevo variuje maliarske plátno a sololit. Socha alternuje obraz. Kým maľby sú výsostne insitným prejavom, sochárske a rezbárske diela sú motivované najmä archetypálnou ľudovou tradíciou. A u autora je hranica medzi insitným prejavom a ľudovým umením je veľmi flexibilná.
Socha a reliéf
Má rád drevo, jeho tvárnosť a teplo. Lipa, javor, jaseň či jelša mu poskytujú najvhodnejší materiál pre sochárske príbehy. Vyjadruje sa aj reliéfom, s očividnou záľubou pre fantastickosť a symbolickosť. Hlbokým prameňom jeho inšpirácie sú biblické témy zo Starého a Nového zákona. V koľkých symbolických premenách sa stretávame s motívom piet, korpusov a madon a v akých významových spojeniach! (Pieta, 2002; Ukrižovanie, 2010; Posledná večera, 2008; Kalvária, 2004, a i.).
Emocionálne silný ohlas majú u autora aj starozákonné témy (Adam a Eva, 1998; Zuzana a starci, 1999; Judita a Holofernes, 2003, a i.). Partnerstvo s kresťanskou ikonografiou je pre autora prirodzené, inšpirujúce, zmysluplné a neustále potrebné v najrôznejších premenách a variáciach. Korene tejto časti tvorby možno „vystopovať“ v jeho detstve. Autor spomína na svojho otca, gréckokatolíckeho kňaza a na matku, ktorí ho zasvätili do sveta kresťanskej histórie. „Moja matka mi čítavala príbehy Starého zákona, ktoré som vzrušene počúval, lebo boli dobrodružné a dramatické...“ Pre Jána Krličku však náboženské témy, frekventované v tradičnom ľudovom umení, tvoria len voľnú osnovu, na základe ktorej rozvíja vlastné predstavy nezávislé od tradičných zobrazovacích postupov. Sú vytvorené s výtvarným citom a štýlovou osobitosťou a prekvapivé vo svojej rôznorodosti.
Jazz a blues symbolizujú pre autora rytmus, harmóniu, melódiu a spôsob frázovania. Obzvlášť ho oslovili hudobníci a speváci ako Louis Amstrong, Ray Charles alebo Janis Joplin či Eric Clapton. Nie je to náhoda. I v jeho tvorbe je improvizácia kľúčovým elementom tvorby. V kompozíciách hudobníkov možno „počuť“ rýchle rytmy i lahodné harmónie či zemité tóny bluesu a jazzu. (Blues, 2001; Jazzman anjel, 2013; Hippie girl, 2014 a. i.)
Autor svoje reliéfy a sochy dotvára polychrómiou, pomocou akrylu aj tempery, inokedy necháva pôsobiť prirodzenú farebnosť dreva. Má charakteristický spôsob výstavby tvaru: figúry sú expresívne poňaté, štylizované, vyjadrené vo všeobecných líniách, rytmicky komponované, väčšinou en face či z profilu. Tváre sú odlišné, oči sú otvorené alebo privreté, vyjadrujú radosť alebo kontempláciu a modlitbu. Okrem drevorezby tvorí aj v kameni.
Maľba
Druhým pólom tvorby Jána Krličku je maľba s nezameniteľným magickým videním. Autor hľadá svoj vlastný výraz a nenecháva sa spútať akademickými pravidlami. Mnohé z jeho realizácií sú výtvarnou groteskou, sršiacou humorom a vtipom. Najsilnejšie sa to prejavilo v obrazoch cirkusantov, klaunov, akrobatov i hudobníkov (Šašo, 1995; Cirkus, 2002; Rovnováha, 2007; Duo Amigos, 2010; Nočný koncert, 2012). Kým niektoré autorove maliarske úvahy majú charakter nespútanej fantazijnej hry a hýria osobitými nápadmi (K zverolekárovi, 2004; Maják, 2008), portréty prezentuje starostlivým, sústredeným spôsobom, blízkym starým majstrom (Žena s vtáčikom, 2008).
Na maľbách autorovho typického štýlu, kde sa strieda poetická poloha s expresívnejšou výpoveďou, možno pozorovať zjednodušenie, štylizáciu a redukciu tvarov na podstatné znaky. Keďže má svoj vlastný obrazový stavebný princíp, disponuje svojráznou organizáciou výtvarných postupov. Jeho osobný výtvarný jazyk podmieňuje vlastný vokabulár foriem (priestor, rozmiestnenie postáv, predmetov na obrazovej ploche). Dôležitosť zobrazovaných postáv alebo vecí podriaďuje bezstarostnému porušovaniu zákonov tradičnej perspektívy. Ich veľkosť v obrazovej kompozícii je priamoúmerná ich významu. Ľudská figúra je dominantným prvkom, nositeľom námetu a rozprávania. Nedbá na anatomické zloženie tela a skutočné proporcie. Postavy štylizuje a deformuje. K sviežosti a šťavnatosti Krličkových malieb prispieva pôsobivá farebná škála. Krásna chladná modrá a biela kontrastujú s teplými červenými farebnými tónmi. Používa najmä akrylovú farbu, niekedy olej. Všetky obrazy spôsobia ako pravá slávnosť farieb.
Práce autora vlastnia obdivovatelia jeho poézie, ale i humoru a fantázie na Slovensku, v Maďarsku, Poľsku a vo Veľkej Británii.