Ikonopisná tvorba na našom území je špecifikom jeho severných a najmä východných častí, kam zasahuje tvorba tzv. karpatského okruhu pôsobiaceho na hranici dvoch kultúrnych oblastí, dvoch odlišných, vzájomne sa však ovplyvňujúcich, svetov. Zbierka ikon vo fondoch SNG nefigurovala dlhé desaťročia samostatne. Vznikla až v roku 1985 a radí sa tak nielen k najmladším, ale aj k najmenším zbierkam v galérii. Východokresťanské sakrálne diela spočiatku pribúdali do zbierok galérie skôr výnimočne a ako solitéry, najmä vďaka osobným iniciatívam kurátorov. Tieto diela sa niekedy snažili zachrániť aj ad hoc, nesystematickým zaradením do rôznych zbierok, a to podľa aktuálnych možností (k čomu dochádzalo najmä v obdobiach, kedy staré - a najmä sakrálne umenie striedavo upadalo do nemilosti alebo sa tešilo istej pozornosti). Prvé východokresťanské pamiatky získala SNG v roku 1958 vďaka vtedajšiemu riaditeľovi Karolovi Vaculíkovi. Išlo o dve komorné, pomerne nevýrazné tabuľové maľby predstavujúce Bohorodičku Hodegetriu z 2. polovice 18. storočia a rustikálne stvárnenie svätca (sv. Jána Evanjelistu?) z 2. polovice 19. storočia. O nejakom základe významnejšej zbierky ikon sa však ešte nedalo hovoriť.
Zlomovým obdobím vo výskume ikonopisnej tvorby u nás a súčasne aj v Slovenskej národnej galérii sú až 60. roky 20. storočia. V tom čase vznikal prvý súpis ikonopisnej tvorby i jej hodnotenie z pera Alexandra Frického, pracovníka Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody (1967). Autorov záujem o túto problematiku vyústil o necelé štyri roky – okrem iného – do publikácie Ikony východného Slovenska a trval aj v nasledujúcom období. Paralelne s Frického aktivitou v 60. rokoch 20. storočia sa do výskumu ikonopisnej tvorby u nás aktívne zapojila aj SNG. Kľúčovú rolu pritom zohral Štefan Tkáč, v tom čase vedúci oddelenia insitného umenia, ktorý bol kurátorom výstavného projektu Ikony na Slovensku. V roku 1968 usporiadal výstavu (i plánované medzinárodné sympózium) s odbornou garanciou Karola Vaculíka a iste aj s nemalým podielom znalca ikonopisnej tvorby Josefa Myslivca. Táto výstava trvala iba necelé dva mesiace, no bola v tom čase prvým, a s odstupom vidno, že aj nesmierne dôležitým, impulzom upozorňujúcim na potrebu bližšieho štúdia tohto špecifického materiálu. Predstavuje reprezentatívnu prehliadku 106 ikon z obdobia od 16. po 19. storočie inštalovaných na druhom poschodí galérie. Ako potvrdzuje katalóg vystavených diel, expozíciu tvorili výlučne diela z cudzích majetkov, keďže zbierkový fond Slovenskej národnej galérie vtedy neposkytoval v tomto ohľade potrebnú oporu. Štefan Tkáč ešte v rámci galérie pripravil pre bruselský Palais des Beaux-Arts (1973) polročnú výstavu ikon zo Slovenska, pričom usporiadateľsky sa na nej zúčastnilo aj vtedajšie ministerstvo kultúry. O sedem rokov neskôr vyústilo sústredené úsilie Štefana Tkáča do obsiahlej súbornej publikácie Ikony zo 16. – 19. storočia na severovýchodnom Slovensku.
Zvýšený odborný záujem a zmena postoja k ikonopisnej tvorbe severovýchodných častí Slovenska na konci 60. rokov a počiatkom 70. rokov 20. storočia determinovali aj prístup k tejto problematike v nasledujúcom období. Iniciovalo sa početné reštaurovanie, parciálne výskumy či akvizície a ikony sa už objavili aj v časti stálych expozícii SNG (prvý raz v roku 1976, no krátko nato boli deinštalované). V Slovenskej národnej galérii sa v tomto období systematicky venovala umeniu raného novoveku u nás, vrátane jeho ikonopisnej podoby, Magda Keleti. Práve ona bola kurátorkou výstavy Ikony 16. – 18. storočia na Slovensku určenej v roku 1985 pre Jiřský klášter Národní galerie Praha s reprízou v Bratislave. V súvislosti s touto výstavou sa nové kvalitatívne hodnotenie ikonopisnej tvorby, reflektujúce predchádzajúci vývoj, odzrkadlilo v roku 1985 v internom prevode súboru ikon z kolekcie neprofesionálneho umenia do zbierok starého umenia Slovenskej národnej galérie, kde sú odvtedy vedené ako samostatná zbierka.
V závere 90. rokov 20. storočia Slovenská národná galéria predstavila ikony opäť formou samostatnej výstavy na Zvolenskom zámku a súčasne mali svoje miesto aj v rozsiahlom reprezentatívnom projekte galérie Barok, ktorou sa začala dlhá séria výskumno-výstavných podujatí pod názvom Dejiny slovenského výtvarného umenia (oba projekty sa zrealizovali v roku 1998). Galerijný fond východokresťanských pamiatok sa medzitým cielenými akvizíciami, ale napríklad aj prevodmi z colných zadržaní, výrazne rozrástol na takmer stovku diel. Jadro prirodzene predstavujú domáce ikonopisné práce karpatského okruhu od 16. do 19. storočia. Zbierka však obsahuje aj niekoľko komornejších ruských ikon rôznej kvality, sériu kovolejárskych domácich oltárikov ruských tvorcov 18. storočia, ukrajinské kovové kríže, niekoľko miniatúr a tiež fragmentov neúplných diel. Okrem stálych expozícii či menších výstav, napríklad zreštaurovaného diela (Ikona Posledného súdu, 2002), majú ikony dnes už stabilnú pozíciu aj pri iných prezentáciách zbierok SNG. Potvrdzuje to ich nedávne zaradenie do výstavno-publikačného projektu 111 diel zo zbierok Slovenskej národnej galérie realizovaného k 60. výročiu jej založenia (2008) či v monografickej prezentácii maliara Jána Rombauera (2010). Podoby našej ikonopisnej tvorby bolo nedávno možné na pôde SNG porovnať s ruskou ikonopisnou školou (výstava Ruská ikona 15. - 20. storočia, SNG 2010).
Kurátorka Zbierky ikon: Katarína Chmelinová
