Viliam Malík patril medzi najvýznamnejších predstaviteľov modernej fotografie na Slovensku v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia. Ako typický fotoamatér (a na Slovensku vtedy skutoční profesionálni fotografi s tvorivými ambíciami prakticky neexistovali) fotografoval veľmi široké spektrum tém. Od počiatku ho však priťahovala živá dokumentaristická fotografia a popri Jozefovi Cincíkovi bol azda prvým slovenským fotografom, ktorý sa jej sústavne venoval. To ho napokon priviedlo aj k čiastočnej profesionalizácii – od roku 1936 externe spolupracoval s Československou tlačovou kanceláriou, sídliacou v Prahe ako filmár aj fotoreportér, zaznamenávajúci udalosti v Bratislave a v širšom okolí.
Viliam Malík nebol jediným predstaviteľom moderného fotožurnalizmu na Slovensku, mal svojich bezprostredných predchodcov a súčasníkov (Sergej Protopopov, Irena Blühová, Karol Aufricht, spomínaný Jozef Cincík), v porovnaní s ostanými však vynikala jeho tematická všestrannosť – okrem iného bol významným fotografom architektúry, nesústreďoval sa však na izolované stavby, ale zaznamenával širšie urbanistické a vizuálne celky, skôr architektonické situácie na určitom mieste, živé, organické, hoci aj vnútorne protirečivé zoskupenia či zhluky budov a iných architektonických objektov. Zaznamenával nálezové situácie, zinscenované samotnou spoločenskou praxou.
Ako bytostne otvorený, názorovo nepredpojatý fotograf-dokumentarista mal porozumenie aj pre životné, „ľudské“ situácie, vedel vystihnúť spoločenské javy, ktoré boli typické nielen pre vtedajšiu, ale ktorúkoľvek neskoršiu dobu, ktoré odrážali skutočný stav vecí. Väčšinou, dokonca aj v časoch druhej svetovej vojny, sa mu podarilo vyhnúť sa tendenčnosti, pre slovenské pomery dodnes tak typickej.
Skutočný zlom v jeho fotografickej dráhe prišiel až začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia. V období zostreného ideologického dozoru nad kultúrou sa postupne stiahol do ústrania. Spoločensky „žiaduce“ témy ho zrejme nepriťahovali, venoval sa cestopisnej a krajinárskej fotografii (dlho žil vo Vysokých Tatrách), tým ale na seba neupozornil a zrejme by do smrti zostal regionálnym fotografom, keby nedošlo k spoločenským zmenám po roku 1989.
Už ako vyše osemdesiatročný sa s novou energiou aktívne zapojil do fotografického diania; vďaka výstavám Mesiaca fotografie sa nielenže objavili jeho „klasické“ diela tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia, ale pribudli k nim aj nové. Po mnohých desaťročiach sa totiž objavili nielen témy a situácie, ktoré mu boli povedomé – veď ich zaznamenával pred mnohými desaťročiami – ale aj tie, ktoré už boli príznačné pre nedávnu alebo dnešnú dobu. Viaceré z nich dokázal ešte zachytiť.
Podľa všetkého Viliam Malík ako názorovo liberálny, sociálne citlivý autor bol skutočným fotografom otvorenej spoločnosti aj so všetkými jej problematickými stránkami, avšak len v jej podmienkach vedel naplno využiť svoj talent. Jeho retrospektívna výstava vychádza z tohto predpokladu – obsiahne celý mimoriadny časový a tematický oblúk autorovej tvorby. Sústredí sa nielen na pomerne dobre známe diela z tridsiatych – štyridsiatych rokov 20. storočia (okrem fotografií sa azda prvýkrát predstavia aj jeho filmové záznamy), ale v skratke priblíži aj tvorbu neskorších desaťročí, so zvláštnym dôrazom na jeho comeback po roku 1989. Predstaví sa tu aj nový dokumentárny film o jeho osobnosti, pripravovaný Ivanom Ostrochovským a Vierou Čakányovou.
Aurel Hrabušický
