Výstava z nového cyklu pod názvom Kolegovia – klasici slovenskej moderny v Galérii Ľudovíta Fullu predstaví každoročne, počas letnej sezóny (júl – september) vo výstavných priestoroch Galérie Ľudovíta Fullu výber z diela jedného z klasikov slovenskej moderny (Martin Benka, Gustáv Mallý, Miloš Alexander Bazovský, Mikuláš Galanda, Imro Weiner-Kráľ a ďalší), ktorý bol súčasníkom Ľudovíta Fullu; ukáže nielen vrcholné diela toho-ktorého umelca, ale aj možné vzájomné vzťahy, „ovplyvnenia“, inšpirácie. Prvá výstava bude venovaná tvorbe Martina Benku, sústredí sa hlavne na vrcholné obdobie jeho tvorby v 30. rokoch 20. storočia. Všetky výstavy budú koncipované zo zbierok Slovenskej národnej galérie.
Zakladateľ národného maliarskeho slohu, magnus parens alebo knieža slovenského moderného maliarstva, alchymista slovenskej krásy, umelec v skutku národný – nejedno podobné epiteton ornans zdobí dodnes verejnosti azda najznámejšie meno slovenských výtvarných dejín. Martin Benka jedinečným spôsobom výtvarne definoval modus typicky slovenského – vrchárskeho – života, slovenskú horskú krajinu s oblými a vlniacimi sa úbočiami, dolinami, rozoklanými a strmými kopcami, pásmi hrebeňov a hmiel, zaľudnenú životom jej obyvateľov: pltníkov, drevorubačov, roľníkov a pastierov, kopáčiek a hrabačiek sena, žien a mužov pri práci i odpočinku, často zhrbených pod batohmi či sklonených nad poľnou kolískou... Obdivoval vnútorne slobodné a prirodzené bytie slovenského človeka v súlade s prírodou a jej zákonmi, vo svojom umení hľadal idealizovaný obraz slovenskej horskej krajiny a plebejskej prapodstaty jej obyvateľov. Obraz, ktorý mal evokovať pocity stálosti, nemennosti bytia, kozmickej jednoty ľudského a prírodného. Hoci využíval výrazovú reč moderného maliarstva, ideovo nadviazal na myšlienkové – romantické – dedičstvo 19. storočia, prijal za svoj primárny protomýtus slovenského myslenia – vieru v patriarchálnu etickú nenarušenosť slovenského vidieckeho ľudu a jeho života. A vykonal to spôsobom dodnes fascinujúcim. Prečo sa mu to podarilo, trochu archaicky, ale presným perom vyjadril spisovateľ Milo Urban: „Nedobýval nebesia. Ostal len kdesi pod hoľami, pri ornej pôde, pri lúkách, rúbaniskách a – hľadal ľudí a opäť ľudí, akoby nám každým obrazom chcel pripomenúť, že krása bez ľudí, bez ich lopoty je mŕtva, a teda nemá ani zmyslu. Preto jeho obrazy sú funkčné: žijú a budú žiť, hovoria nám čosi a budú hovoriť aj vtedy, keď sa tento svet na nepoznanie zmení, keď – povedzme to tak – na lúky nepôjde sa vozom, ale vrtuľníkom...“ Náš svet sa skutočne zmenil, Benkov obraz Slovenska má však stále schopnosť nostalgicky dojímať, útočiť na city a podvedomie. Podarilo sa mu vytvoriť umelecky jedinečnú metaforu minulosti, zhmotniť niečo podstatné z mentality slovenského človeka, zviditeľniť duchovné pramene našej existencie. Bájne, mýtické...
Martin Benka (1888 – 1971) patrí k zakladateľom slovenského moderného maliarstva. Študoval súkromne v Prahe u prof. Aloisa Kalvodu (1909 – 1914). Vyšiel z postimpresionistickej krajinomaľby avšak čoskoro sa priklonil k dekoratívnym a symbolickým princípom secesného maliarstva, čiastočne čerpal aj z podnetov expresionizmu. Roku 1913 prvýkrát navštívil Slovensko a od 20. rokov sa v tvorbe začal temer výlučne orientovať na zobrazenie motívov vidieckeho Slovenska a jeho hornatej krajiny. Hoci žil v Prahe, pravidelne navštevoval Slovensko, kde zbieral námety pre svoju tvorbu a maľoval. V 30. rokoch dospel k charakteristickému a originálnemu monumentálnemu štýlu a jeho dielo sa stalo iniciatívnym príkladom pre mladú generáciu. Roku 1939 sa z Prahy presťahoval na Slovensko, do Martina, kde žil a tvoril až do svojej smrti. Venoval sa komornému a monumentálnemu maliarstvu, kresbe, grafike, knižnej tvorbe a ilustrácii. Svoje dielo venoval štátu, jeho správcom je Slovenské národné múzeum – Múzeum Martina Benku v Martine.
