Miloš Alexander Bazovský z cyklu Kolegovia | klasici slovenskej moderny v Galérii Ľudovíta Fullu

Výstava z cyklu Kolegovia predstavuje každoročne, počas letnej sezóny (júl – september) vo výstavných priestoroch Galérie Ľudovíta Fullu výber z diela jedného z klasikov slovenskej moderny (Martin Benka, Gustáv Mallý, Miloš Alexander Bazovský, Mikuláš Galanda, Imro Weiner-Kráľ a ďalší), ktorý bol súčasníkom Ľudovíta Fullu; ukazuje nielen vrcholné diela toho-ktorého umelca, ale aj možné vzájomné vzťahy, „ovplyvnenia“, inšpirácie. Tretia výstava (po Martinovu Benkovi a Gustávovi Mallom) je venovaná tvorbe Miloša Alexandra Bazovského a sústreďuje sa na charakteristické ukážky premien jeho maliarskeho diela od začiatkov v 30. rokoch až po záver v 50. rokoch 20. storočia. Všetky výstavy sú koncipované zo zbierok Slovenskej národnej galérie.

Miloš Alexander Bazovský (1899 – 1968) neidealizoval Slovensko, cez obrazy ľudí a krajiny skúšal expresívnou rečou postihnúť duchovnú a mýtickú podstatu slovenského vidieckeho sveta, ale aj odvrátené stránky života dedinského človeka, vo svojej tvorbe poukazoval viac na vnútorný, neromantický rozpor medzi človekom a svetom, v ktorom žil a pracoval. „Ja nemaľujem pekne... Ale maľujem zákonite. Obraz je mi vystihnutie pravdy. Všetko čo tu vidíte, to je do farieb a tvarov prenesená slovenská skutočnosť. Pot sedliackej roboty, neútešnosť neprebudených duší, jesenné nálady našich vrchov a smútky našich osudov... Hľadám vo svojich obrazoch dušu motívu... a nie povrch“, takto komentoval svoje výtvarné úsilia. Na prelome 30. a 40. rokov 20. storočia sa jeho výpoveď začala zovšeobecňovať smerom k vyjadreniu až metafyzickej mimočasovosti, k rozjímavým úvahám o „večných“ hodnotách domova, skutočnosť transponoval do meditatívnych i lyrických podôb – maľoval ikony slovenského sveta, moderné a „byzantinizujúce“ zároveň. Tradičný ľudový žáner uchopil krajne subjektívnym, psychologickým spôsobom, cez odfolklorizovanie výjavov, ich baladické zvnútornenie, hľadal nadčasové maliarske metafory slovenského sveta. Hlavný dôraz svojho maliarskeho výrazu položil na farbu, ktorá prestala byť vyjadrením okamžitého vnútorného stavu maliara, ale nadobudla všeobecnejšiu symbolickú funkciu. V 50. rokoch, keď naše umenie postihlo zničujúce obdobie dogmatizmu a uplatňovania metódy socialistického realizmu, bol jedným z mála slovenských tvorcov, ktorí si dokázali uchrániť autentickosť svojej maliarskej výpovede, aj za cenu existenčného ohrozenia zo strany vtedajšieho režimu, a nekompromisne udržiavať kontinuitu moderny. Farebným delíriom (delirium colorans) nazval sám exaltované –„polosurreálne“ finále svojej tvorby. Strhujúcim spôsobom stvárnil tragické pocity osobného osamenia a azda aj rozlúčky s maľovaním, v ktorom mu bránila postupujúca choroba.