Rudavského tematická stabilita a široké materiálové rozpätie sú znakmi sústredeného záujmu, stability, duchovnej tradície, a pritom i výskumníckej povahy. Niekoľko rokov trvajúca tvorba ženských hláv v rôznych druhoch kameňa však nasvedčuje, že tvorca kameň rešpektuje ako prírodný materiál so všetkými jeho danosťami, takže nakoniec vlastne víťazí kameň a nie sochár – ten mu dal „len“ ľudskú tvár dotykom. Popritom vyhladené a leštené plochy majú také haptické kvality, že je ťažké sa ich nedotknúť...
Svojou výtvarnou tvorbou i morálnym postojom počas socializmu Andrej Rudavský právom patrí k významným osobnostiam slovenského moderného výtvarného umenia a k tým nepočetným, ktorých totalita viackrát kruto lámala, ale nezlomila. Rudavský bol na začiatku 70. rokov vylúčený zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov, nemohol vystavovať, jeho diela nekupovali do štátnych zbierok, nedostával zákazky, z verejných priestorov boli viaceré jeho realizácie odstránené... Napriek týmto prekážkam na svojom výtvarnom a politickom postoji trval, čo dokladá rozsah a kvalita jeho tvorby zachovanej v záhrade ateliéru v Podunajských Biskupiciach a v mnohých zbierkach galérií. Jediným socialistickým „detailom“ v záhrade je pôvodný mohutný žulový podstavec zo Stalinovho pamätníka, ktorý sa ako kvalitný materiál už nedočkal Rudavského sochárskej „reinkarnácie“.
Slovenská národná galéria pripravila v roku 1994 v spolupráci s autorom jeho monografickú výstavu, v roku 1997 sa zúčastnil spolu s manželkou Máriou Rudavskou, so synom Ondrejom Rudavským a s dcérou Zuzanou Rudavskou na prezentácii v slovenskom pavilóne v Benátkach.
Vladimíra Büngerová